UKÁZKA: Michelle Paverová, Brat vlk
Michelle Paverová
20. prosince 2005
DVA
Torak sa predieral húštinou jelší a padal na kolená v mokrinách. Brezy si o ňom šepkali, keď okolo nich prechádzal. Tíško ich prosil, aby ho neprezradili medveďovi.
Rana na ramene ho pálila a pri každom nádychu ho prudko zaboleli doudierané rebrá, ale neodvážil sa zastať. Les bol plný očí. V duchu si predstavoval, že ho medveď prenasleduje. Bežal ďalej.
Vyplašil mladého diviaka, ktorý prerýval zem a hľadal hľuzy podzemnice. Rýchlo sa mu ospravedlnil, aby odvrátil útok. Diviak nahnevane zafŕkal a nechal ho prejsť.
Rosomák na neho zavrčal, aby sa nepribližoval a on na neho tiež zavrčal, tak zlostne ako vedel, lebo rosomáci poslúchajú len hrozby. Rosomák sa rozhodol, že to zoberie vážne a rýchlo vyliezol na strom.
Smerom na východ mala obloha farbu vlčej sivej. Zúrila tam búrka. V búrkovom svetle boli stromy žiarivo zelené. Dážď v horách, pomyslel si Torak otupene. Pozor na záplavové vody.
Prinútil sa myslieť na ne - aby odvrátil pocity hrôzy a strachu. Nezaberalo to. Bežal ďalej.
Napokon musel zastať, aby sa vydýchal. Vyčerpaný sa oprel o dub. Keď zodvihol hlavu, aby sa pozrel na ševeliace zelené listy, strom si sám sebe šepkal tajomstvá a jeho si vôbec nevšímal.
Po prvýkrát v živote bol úplne sám. Necítil sa už ako súčasť Lesa. Bolo mu, akoby jeho duša sveta prerušila všetky nitky, ktoré ho viazali k ostatným živým bytostiam: stromom i vtákom, lovcom i koristi, rieke i skalám. Nikto na svete nevedel, ako sa cíti. Nikto to ani nechcel vedieť.
Bolesť v ramene ho vytrhla z týchto myšlienok. Z vrecka s liečivými bylinami vybral posledný zvyšok brezového lyka a ako-tak si obviazal ranu. Potom sa odtisol od kmeňa dubu a poobzeral sa dookola.
Vyrástol na tejto strane Lesa. Bol mu známy každý svah, každá čistinka, každá mokraď. V údolí smerom na západ bola Červená Rieka: príliš plytká pre kanoe, ale dobrá na jarný lov rýb, keď lososy tiahli od Mora. Na východ až celkom po okraj Hlbokého Lesa sa rozprestierali šíre slnkom zaliate háje, s korisťou, ktorá stučnela do jesene a s množstvom malín a orieškov. Južným smerom boli vresoviská, kde sa v zime popásali na lišajníkoch soby.
Otec hovorieval, že najlepšie na tejto strane Lesa je to, že sa tu vyskytovalo málo ľudí. Hádam len čudáci z Vŕbového klanu sem prišli od západu, od Mora, alebo Hadí klan od juhu, ale tí sa nikdy nezdržali dlho. Len tadiaľto prešli a voľne lovili, ako každý v Lese, a ani nevedeli, že Torak a jeho otec tu lovia tiež.
Torakovi sa to nikdy nezdalo zvláštne. Takto žil odjakživa. Sám s otcom, ďaleko od ľudských klanov. Ale teraz sa mu cnelo za ľuďmi. Chcelo sa mu kričať, volať o pomoc.
No otec ho pred ľuďmi varoval. Prikázal mu, aby sa im vyhýbal.
Okrem toho, volanie by mohlo prilákať medveďa.
Toho medveďa.
Hrdlo mu zovrel panický strach. Snažil sa ho potlačiť. Zhlboka sa nadýchol a pustil sa zasa do behu, tentoraz plynulejšie, smerom na sever.
Ako tak bežal, zachytil stopy koristi. Losie chodníky. Trus aurocha. Erdžanie lesného koňa predierajúceho sa húštinou. Medveď ich neodplašil. Aspoň zatiaľ ešte nie.
Otec sa teda mýlil? Jeho myseľ už blúdila?
"Tvoj otec je blázon!" vysmievali sa mu deti pred piatimi letami, keď s otcom prišli na každoročné zhromaždenie klanov na morskom pobreží. Bolo to po prvýkrát, čo sa Torak na ňom zúčastnil a bola to pohroma. Otec ho už nikdy viac nevzal so sebou.
"Vraj prehltol dych nejakého prízraku," uťahovali si z neho deti. "Preto opustil svoj klan a žije sám."
Toraka to rozhnevalo. Bol by sa s nimi aj pobil, keby sa neobjavil otec a neodtiahol ho preč. "Torak, nevšímaj si ich," smial sa. "Nevedia, čo hovoria."
Otec mal, samozrejme, pravdu.
Ale mal pravdu aj vtedy, keď hovoril o medveďovi?
Hore pred ním sa stromy roztvorili do holiny. Potkýnajúc sa, Torak vyšiel na slnko - a do zápachu hniloby.
Prudko zastal. Takmer stratil rovnováhu.
Lesné kone ležali tam, kde ich medveď pozabíjal. Vyzerali ako dolámané hračky. Žiaden saprofág by sa neodvážil žrať z nich. Ani mucha by sa ich nedotkla.
Nevyzerali tak, ako zvieratá zabité medveďom, ktoré Torak doteraz videl. Keď si chce obyčajný medveď nasýtiť hlad, zoderie svoju korisť z kože, zožerie vnútornosti a zadnú štvrtinu tela, potom si zvyšok ukryje do zásoby. Tak ako každý iný lovec, nič nenechá vyjsť navnivoč. Ale tento medveď si sotva odtrhol jediný kúsok z každého zabitého zvieraťa. Nezabíjal od hladu. Zabíjal pre zábavu.
Pri Torakových nohách ležalo mŕtve žriebä. Na kopýtkach malo ešte riečnu hlinu, čo mu na nich zostala, keď sa bolo naposledy napiť. Torakovi zovrelo hrdlo. Čo je to za netvora, ktorý dokáže vyvraždiť celé stádo? Čo je to za netvora, ktorý zabíja pre pôžitok zo zabíjania?
Pamätal si oči toho medveďa - stačil na to jediný bleskurýchly pohľad vyrážajúci dych. Nikdy v živote nevidel také oči. Nebolo v nich nič, len nekonečná zúrivosť a nenávisť voči všetkému živému. Horúci, bublajúci chaos Inosveta.
Pravdaže, jeho otec sa nemýlil. Toto nie je hocijaký medveď. Je to démon. Bude zabíjať a zabíjať, kým celý Les nebude mŕtvy.
Nikto nedokáže premôcť tohto medveďa, povedal otec. Chcel tým povedať, že Les je odsúdený na zánik? A prečo on, Torak, musí nájsť Horu, v ktorej prebýva Duch Sveta? Horu, ku ktorej sa nikto nikdy nedostal?
Otcov hlas mu znel v ušiach. Ten, kto ťa povedie, si ťa nájde.
Ako? Kedy?
Torak zanechal holinu za sebou a vnoril sa späť do tieňa stromov. Znova sa pustil do behu.
Bežal celú večnosť. Bežal, až si necítil nohy. Napokon dorazil k svahu, na ktorom rástli stromy a musel zastať: prehnutý v páse, ťažko dýchajúc.
Odrazu pocítil strašný hlad. Šmátral po kapsičke s jedlom - a sklamane zahundral. Bola prázdna. Príliš neskoro si spomenul na úhľadné zvitky sušeného srnčieho mäsa zabudnuté v skrýši.
Torak, ty hlupák! Prvý deň sám a už si všetko zbabral. Sám.
Ale to nie je možné! Ako mohol otecko odísť? Odísť navždy?
Čoskoro si začal uvedomovať slabý nariekavý zvuk, prichádzajúci z druhej strany kopca.
Znovu sa ozval. Akési mláďa volalo svoju matku.
Srdce mu poskočilo. Ó, ďakujem ti, Duch Sveta. Ľahká korisť. Žalúdok sa mu stiahol pri predstave čerstvého mäsa. Nezáležalo na tom, akého. Bol taký hladný, že by dokázal zjesť aj netopiera.
Torak sa prikrčil k zemi a začal si kliesniť cestu pomedzi brezy hore na kopec.
Odtiaľ mal výhľad dolu do úzkej úžľabiny, ktorou pretekala malá hybká riečka. Poznal ju: Rýchla Riečka. O čosi ďalej na západ s otcom v lete často táborili a zbierali kôru zo stromu limety, aby si mohli urobiť povrazy. Táto časť sa mu však zdala neznáma. Potom si uvedomil prečo.
Nedávno sa tadiaľto valila z hôr veľká voda. Odvtedy už ustúpila, ale zanechala po sebe spúšť zablatených kríkov a mladých stromčekov rozvláčených po tráve. Zničila aj vlčiu noru na druhej strane úžľabiny. Tam, pod veľkým červeným balvanom, ktorý vyzeral ako spiaci auroch, ležali dvaja utopení vlci pripomínajúci nasiaknuté kožušinové kabátce. Vo veľkej kaluži plávali tri mŕtve mláďatá.
Štvrté sedelo blízko nich a triaslo sa od zimy.
To vlčie mláďa mohlo mať asi tri mesiace. Bolo chudé a premáčané. Slabo kňučiac, sa tíško samo sebe ponosovalo.
Torak sa strhol. Ten zvuk mu okamžite vytvoril v mysli prekvapujúci obraz. Čierna srsť. Teplá tma. Výdatné, tučné mlieko. Dotyky jazyka - Matka, ktorá ho čistí. Škrabkanie pazúrikov, dotyky malých studených ňufáčikov. Hebké mláďatá, prevaľujúce sa cez neho: najnovšie mláďa vrhu.
Tá predstava bola jasná ako svetlo blesku. Čo znamená?
Rukou pevne zovrel otcov nôž. Nezáleží na tom, čo znamená, hovoril si. Predstavy ťa neudržia pri živote. Ak nezješ to mláďa, budeš slabý a nebudeš môcť loviť. Ak hladuješ, je dovolené zabiť zviera vlastného klanu. To vieš.
Mláďa zodvihlo hlavu a zmätene zavylo.
Torak počúval - a rozumel.
Akýmsi zvláštnym spôsobom, ktorý si nevedel vysvetliť, dokázal rozoznať význam tých vysokých kolísavých zvukov. Jeho myseľ poznala ich podobu. Pamätal si ich.
To nie je možné, pomyslel si.
Načúval zavýjaniu mláďaťa. Cítil, že tie zvuky vníma.
Prečo sa so mnou nejdete hrať? pýtalo sa vĺča svojej mŕtvej svorky. Čo mám teraz robiť?
A tak to pokračovalo ďalej. Torak počúval a niečo sa v ňom prebúdzalo. Svaly na krku sa mu napli. Cítil, ako sa mu hlboko v hrdle začína tvoriť odpoveď. Bránil sa nutkaniu zakloniť hlavu a vyť.
Čo sa to deje? Už sa necítil ako Torak. Necítil sa ako chlapec, niečí syn, ako člen ľudského klanu - alebo len ako on. Určitá časť z neho bola vlčia.
Zodvihol sa mierny vetrík a ochladzoval mu pokožku.
V tej istej chvíli vlčie mláďa prestalo zavýjať a začalo poskakovať hore-dolu obrátené smerom k nemu. Očami nevidelo ostro, ale veľké uši malo nastražené a ňufákom čuchalo vzduch. Zavetrilo ho.
Torak sa pozrel dolu do úžľabiny na malé zvedavé vĺča a dal povel srdcu, aby stvrdlo.
Vytiahol nôž z puzdra a začal sa spúšťať dolu svahom.
Michelle Paverová, Brat vlk, Enigma, 2005, 237 stran, vázané, 278 Sk
pozn. red.: Nakladatelství Euromedia připravuje vydání českého překladu této knihy, vyjde počátkem roku 2006.
