William Gibson... Čítať knihu od autora s takto zvučným menom má vždy niekoľko úskalí. V prvom rade ju podvedome porovnávate z jeho predošlou tvorbou, v druhom rade ste už ale dopredu presvedčený, že autor Neuromancera nemôže sklamať a do tretice... spomínal som už, že autor Neuromancera nemôže sklamať?

Vydavateľstvo Laser-books sa stáva jedným z najlepších rodičov na našom knižnom trhu – o „svojich“ autorov sa pekne stará a nezvratne kompletizuje ich dielo. Po Pohlovi, Clarkovi či Aldissovi to schytal konečne aj Gibson, zakladateľ dodnes poriadne nedefinovaného, ale neprestajne obľúbeného kyberpunku. Je to autor, o ktorom sa hovorí, že ho budúcnosť dobehla a jeho knihy sú čoraz viac súčasnejšie. Dokáže niekto takýto ponúknuť ešte zaujímavý pohľad do budúcnosti a pri tom nestratiť zmysel pre kritiku súčasnosti? Román s názvom Idoru sa nás o tom snaží presvedčiť.

Gibson si pre svoj „návrat“ zvolil cestu najmenšieho odporu. Ponúka nám civilný príbeh odohrávajúci sa v blízkej budúcnosti a jej hrdinovia sú značne obyčajní. Teda minimálne Chia, členka fanklubu kapely Lo/Rez, je, až na občasné pripájanie do siete, úplne obyčajné dievča, ktoré chce len overiť informácie o chystanej svadbe jej obľúbeného speváka. Colin Laney má síce schopnosť nájsť „uzlové body“ v záplave informácii, ale sám svojim schopnostiam neveľmi rozumie – to mu však nebráni, aby sa nechal najať na vystopovanie lukratívnych informácií.

Chia cestuje do Japonska, Laney sa zase v Japonsku prehrabáva dátami. Toto je v podstate celá kostra románu. V Idoru však nejde ani tak o dejový posun, ako o prenikanie do samostatných mikropríbehov postáv a jednotlivých vrstiev príbehu. Čitateľ zrazu pochopí, že to, čo sa javilo ako cesta najmenšieho odporu, je v skutočnosti Gibsonov dar imaginácie a rozprávačského talentu. Na prvých sto stranách nám napríklad „len“ dávkuje informácie o kapele, o idoru, o schopnostiach hlavného hrdinu... a napriek tomu, že anotácia na obálke mu trochu podráža nohy, je to prekvapivo pútavé aj vtedy, keď nepracuje s práve najoriginálnejšími námetmi.

Jednoduchý príbeh je rozprávaný v dvoch navzájom súvisiacich rovinách a v jednej kapitole sa vždy dočítate len zlomok toho, čo by ste chceli. Autor používa často opisy, ale aj tak je ťažké preskočiť tých pár odstavcov venovaným vykresľovaniu sveta, aby ste sa dozvedeli niečo podstatnejšie pre samotný príbeh. Takto vzniká román, ktorý svojou prepracovanosťou a „hustotou“ bohato vynahradí menšiu „dejovosť“. A ešte k tomu máte pocit, že je to priadne rýchla jazda.

Idoru je kyberpunkový román, ktorý nemá potrebu kázať a v podstate ani kritizovať. Ukazuje nám budúcnosť, ktorú už žijeme dnes a necháva na nás, aby sme si vybrali, či chceme pokračovať zvoleným smerom. Gibsonovo rozprávanie je sugestívne a pútavé, ku koncu až adrenalínové, že si možno ani nevšimnete, ako je hlavná zápletka knihy napokon zatlačená do úzadia...

William Gibson... je autor, ktorý píše jednoducho skvelo. Dávno som nečítal knihu, od ktorej som sa nevedel odtrhnúť a pri tom si uvedomoval, že je taká... obyčajná. Obyčajná je však len na prvý a vzápätí posledný pohľad. Počas čítania zistíte, že vo svojich útrobách skrýva zaujímavé ľudské osudy a prepracovaný obraz našej spoločnosti. A všetko je to také nepríjemne uveriteľné...

Hodnotenie: 80 %.

William Gibson: Idoru
Vydavateľstvo: Laser-books
Preklad: Pavel Bakič
Redakcia: Helena Šebestová
Obálka: Tomasz Maroński
Prevedenie: brožovaná
Počet strán: 304
Rozmer: 110x165
Rok vydania: 2010
Cena: 249 Kč