Sú knihy, ktoré určujú žánre, smerovanie spoločnosti či vývoj literatúry ako takej. Takou knihou je napríklad 1984 či Mechanický pomaranč. A potom sú knihy, ktoré sú rovnako dobré, občas ešte aj zábavnejšie... a nezaslúžene ostávajú v tieni tých prvých. Presne to je prípad aktuálneho Mechanického klavíra.

Klavír to má ešte o to horšie, že Vonnegut napísal velebený Bitúnok č. 5 či takmer rovnako kultovú Matka noc. Vydavateľstvo Slovart však našťastie našlo odvahu vydať konečne aj mrazivú prvotinu jedného z najslávnejších kritikov "amerického spôsobu života". Na obálke knihy sa síce dočítate bláznovstvá v štýle "autor presiahol hranice sci-fi" či "nikto nemá taký čierny humor ako on", ak sa však nedáte zastrašiť, čaká vás úžasný zážitok.

Áno, Mechanický klavír je satira a má v sebe krutý zmysel pre humor, je to však skôr smutná grotesknosť porovnateľná so Zvieracou farmou. Teda pokiaľ nie ste pravičiari ako hrom a "trh všetko vyrieši" nie je váš otčenáš... v tom prípade by ste sa mohli celkom dobre rehotať nad tými nezmyslami a naivnými túžbami po slušnom živote...

Paul Proteus je úspešný a milovaný riaditeľ závodu, ktorý má vysokú šancu patriť k najmocnejším manažérom Ameriky. Jeho život je dokonalosť sama. Má všetko a napriek tomu sa cíti stále viac zbytočný. Všade okolo neho sú stroje, ľudia sú len stádo, ktoré je závislé na tom, aké zaradenie jednotlivcom určia počítače. Všetci sú nahraditeľní... Možno aj preto vytrvalo chodí na svojom starom haprujúcom aute, ktoré nevie opraviť a jeho žena doňho nechce ani za svet nasadnúť.

Systém je dokonalý, pokiaľ nejde o teba... Paul sa ocitá medzi mlynskými kameňmi, keď mu je ponúknutá nová pozícia za podmienky, že zradí svojho priateľa a usvedčí ho zo sabotérstva a boja proti systému. Vraj už deti vedia, ako sa zachová zbabelec a ako hrdina...

Mechanický klavír vyšiel pár rokov po Orwellovom opuse 1984 a je mu v mnohom podobný. Je však písaný menej deprimujúco a značne si dáva záležať na ironizovaní ľudskej povahy a dáva ju do súvisu s nastoleným zriadením. V dnešnej dobe občas až prekvapí koľko z jeho prvkov bolo použitých vo filmoch a iných knihách. A práve pri tých akčnejších a dnes už štandardných dejových linkách (tajný odboj) sa autor vôbec nehanbí za to, že píše science-fiction a slušne si to užíva.

Kurt Vonnegut je legenda a jeho prvotina patrí k tomu najlepšiemu, čo svetová literatúra ponúka. Podobne ako Bradbury či Čapek je prijateľný aj pre nežánrových čitateľov, a preto si ho bude mainstream stále privlastňovať. Pre nás ostatných však bude Mechanický klavír ďalším dôkazom, že sci-fi je regulárnym žánrom aj "vysokej" literatúry.

PS: Ostáva nám len dúfať, že odhodlanie vydavateľstvu ako i čitateľom ostane a dostane sa nám do rúk napríklad aj nové vydanie podobne prehliadaného románu Anthonyho Burgessa s jednoznačným názvom 1985...

Hodnotenie: 80 %.

Kurt Vonnegut: Mechanický klavír
Originálny názov: Player Piano
Vydavateľstvo: Slovart, 2009
Preklad: Oto Harvila
Počet strán: 384
Prevedenie: pevná väzba s prebalom
Rozmer: 130×210 mm