Neviditelný pes První český ryze internetový deník. Založeno 23. dubna 1996

Stále viac a viac si uvedomujem, že ten "komunizmus" bol v Českej republike trochu iný ako na Slovensku. Napríklad zo základnej školy si nepamätám ani jedného učiteľa, ktorý by tie komunistické kecy "žral", či dokonca vykonával nejakú nadprácu. Základku som skončil pár mesiacov po nástupe Gorbačova, takže perestrojkou to byť nemohlo.

Naopak, matikárka si občas, keď bolo trochu voľného času, pustila hubu na špacír, a dovolila si režim kritizovať. Treba objektívne dodať, že len po hospodárskej stránke, nie politickej. Dlhoročný riaditeľ školy, vtedy 50-nik, učil telesnú výchovu, prišiel k nám raz do triedy na zastupovanie (niekedy v roku 1983, 1984) a keďže nevedel ako zabiť čas, tak nás učil anglickú pesničku It's a long way to Tipperary.

Oslava komunistickej strany a Sovietskeho zväzu sa na základnej škole robila ako povinná jazda. Vylepila sa výzdoba, povedali sa prejavy, išlo sa do sprievodu na 1.mája a na 2 lampiónové sprievody v roku - v predvečer VOSR (VŘSR) a predvečer oslobodenia mesta Červenou armádou, bolo 30.dubna. Na výtvarnej výchove sa vtedy kreslili príslušné témy, ale bez ideologických kecov. Na hodine dejepisu sme komunistický prevrat a kult osobnosti prešli nezáživne ako každú podobnú látku.

V popoludňajších hodinách do školy chodil kňaz a vyučoval náboženstvo. Ja som sa toho ale nezúčastňoval, ja som mal kostol "pod nosom" a pravidelne sme do neho celá rodina chodili. Stál a stále stojí asi 30 metrov od základnej školy, delí ho len cesta /silnice/. Napriek tomu som sa dostal na výberovú strednú školu so zameraním na zahraničný obchod. Aj počas strednej školy som pravidelne, keď som sa vrátil z internátu, kostol navštevoval, dokonca som si vtedy urobil aj birmovku. Na tej výberovej škole už bola situácia trochu horšia, ale nie zas až tak moc. Komunistické nezmysly žral akurát riaditeľ a 2 profesorky. Ale jedna z nich neuveriteľne. Takú fanatičku som nikdy nevidel - ani v ruskom filme. Tá tie marxistické poučky a odvodenia sypala z rukávu ako excelentný profesor matematiky vzorce. Ale ako som povedal, bola to výberová škola, z ktore

..., bola to výberová škola, z ktorej sa každý, kto chcel, dostal pracovať do niektorého z podnikov zahraničného obchodu. Tak to bolo aj so mnou, na prijatie som nemusel ísť ani na pohovor.

Moja krstná mama /kmotra/ je taká držka, čo si hubou presadí takmer všetko. A tá hovorí, že za komunistov mala väčšiu slobodu prejavu než po revolúcii. Bola v odboroch, ale nie v komunistickej strane. Nesmela sa však toho ťahať politiku. Fabrika u nás bola v 80. rokoch vraj najväčšia v Československu - pracovalo tam takmer 14 000 ľudí. Ale krstná si povedala svoje aj pred riaditeľom závodu - tých tam bolo viac. Po revolúcii si to už dovoliť nemohla. Ľahko by mohla dostať vyhadzov.

Ja som bol antikomunistom už na základnej škole pred érou Gorbačova - sused a súčasne kamarátov otec oproti na chodbe v paneláku bo 68-kár. Pre nesúhlas "s oslobodením" v roku 1968 ho z vysokej riadiacej funkcie degradovali a poslali do nášho mesta, ktoré začiatkom 70. rokov bola vyslovene diera. Ten antikomunizmus mi vydržal dlho, samozrejme ani teraz nie je komunistická ideológia moja šálka kávy. S odstupom času sa však na viaceré veci pozerám trochu inak. Napr. plánovanie. Komunisti boli plánovaním posadnutí, po revolúcii sa z toho stal nežiadúci pojem. Žiadne plány netreba, všetko zariadi voľný trh.

Len sa potom nesmierne divím, ako je možné, že keď dnes 3-ročné deti nastupujú do škôlky, až vtedy sa zistí, že nie je dostatok tried. Čo robili a robia školské úrady celé roky, keď se nevedia či nechcú zistiť, ako sa populačne vyvíjajú jednotlivé ročníky? Odpoveď je samozrejme vždy poruke - NEDÁ sa to naplánovať, pretože niektoré deti sa spolu s rodičmi odsťahujú, iné prisťahujú atď. Za takéto reči by som okamžite daných úradníkov vyhadzoval. Pomocou priebežného zberu dát a relatívne jednoduchej štatistiky sa vývoj dá pomerne presne odhadnúť. Plus sú k tomu údaje z predchádzajúcich rokov, takže skúsený úradník na správnom mieste ani nepotrebuje komplikované výpočty. Lenže to by sa muselo plánovať, a to je dnes fuj.

Iná vec: vzhľadom na veľkosť fabriky u nás bolo v

... u nás bolo veľké strojárske učilište aj priemyslovka. Prax počas školy bola úplne samozrejmá a absolventi škôl sa hneď mohli zamestnať. Po revolúcii sa toto všetko rozbilo - netreba nič plánovať, trh opäť všetko zariadi. Prešlo 20 - 25 rokov a zahraniční investori začali pociťovat nedostatok kvalifikovaných pracovníkov. Tak prišli s geniálnym nápadom zo Západu - strojárske školy by mali užšie, resp. veľmi úzko so strojárskymi firmami spolupracovať, samozrejme aj vo forme praxe.

Dnes je už systém vzdelávania učňov podobný ako za komunistov (zmenili sa preferencie na CNC stroje), ale viedla k tomu dlhá a tŕnistá cesta znovu objavovania Ameriky.

O systéme základného školstva je asi škoda hovoriť. Chaos nad chaos. Po každej zmene vlády príde nejaká reforma, a vždy k horšiemu. A ďalšia hora byrokracie k tomu, aby na školských úradoch mali čo zakladať do šanonov. Absolventi základných škôl sú stále tupší a tupší - môj brat učí na strednej škole, takže to mám z prvej ruky. V meste je 8 základných škôl - na jednej z nich urobili v niekoľkých triedach dlhodobý experiment - deti sa učili z bývalých, "komunistických" učebníc. Moc z nich nebolo treba vyhadzovať, komunistický balast v matematike, fyzike, prírodopise či chémii za komunistov nebol žiadny. Na rozdiel od súčasnosti, kedy sa progresívci snažia tie svoje nezmysly prepašovať všade. Napr. aj do prváckej čítanky.

Vrátim sa k tomu experimentu: výsledok bol taký, že pri porovnávaní vedomostí medzi školami najlepšie dopadli žiaci, ktorí sa učili podľa "komunistických" osnov a z "komunistických" knižiek. Boli podstatne kvalitnejšie, pretože tam nešlo o peniaze. Dnes sa stále nové a nové experimentálne knihy píšu a vydávajú hlavne kvôli peniazom pre ich autorov. Kvalita je nepodstatná.

Kedysi som to bral ako hoax a konšpiračnú teóriu, že súčasné školstvo má za úlohu produkovať absolventov bez nejakého širšieho prehľadu, ľudí, ktorí sa budú zaujímať len o prácu, zábavu a míňanie zarobených peňazí. Vývoj sa bohužiaľ uberá práve týmto smerom. NIKDY

... NIKDY, ale naozaj nikdy som pri reportážach týkajúcich sa školstva nepočul, že školstvo by malo produkovať MÚDRYCH ľudí. Nie, školstvo má produkovať "len" ľudí vzdelaných. Lenže to by bolo asi moc chcieť od ľudí zodpovedných za školstvo, aby chápali rozdiel medzi múdrym a vzdelaným človekom. Jedného z najmúdrejších ľudí som stretol na jednom laze - bola to vyše 80-ročná babička, ktorá celý život prežila na tom laze a absolvovala len niekoľko tried ľudovej školy. Vzdelaných hlupákov je všade ako maku - stačí si zapnúť TV alebo zasurfovat si na internete.

Svet nie je čiernobiely. Neexistujú 100%-ní "andílci", ani 100%-ní "padouši". Každý systém má nějaký výhody i nevýhody. Já si dokonce stále víc a víc myslím, že to naše školství před rokem 1989 nebylo ani tak komunistické jako ruské. A jak je známo, ruské školství patří pořád mezi nejlepší na světě. Průměrný Rus toho o světě za hranicemi Ruska ví daleko víc než Američan nebo Brit o světě za hranicemi jeho země.

Ještě si neodpustím jeden nesmysl. Cizí jazyky se teď obecně učí systémem britského Headway. Protože Briti přece mluví tou nej angličtinou a tedy i knížky bude zcela jistě nejlepší. Co na tom, že znalost cizích jazyků je u průměrného Brita žalostná? Vlastní lidi cizí jazyky naučit neumí, ale své know-how poskytují do celého světa. A my jako blbí to jejich know-how kupujeme a podle něho učíme cizí jazyky naše děti.

A co si myslíte, že v bylo v Čechách či na Moravě jinak?

Například v roce 1983, 4 a 6 vyšly přičiněním bývalých studentů gymnázia Budějovická v Praze a následně studentů PřFUK tři ročníky klasického samizdatového sborníčku básní a jiných textů. Měl jsem doma dva originální průklepy (rozmnožoval a vázal jsem je já) a jednu kopii. Před několika lety jsem se potkal se ženou zaměstnanou v Knihovně samizdatu Jiřího Gruntoráda a ona o ně projevila zájem. Věnoval jsem jí všechno, co jsem měl, se základními údaji. Kdybych se o ně ještě někdy později zajímal, vím, kde jsou.

Třetí ročník se nabídl ilustrovat kamarád - tehdy gymnazista ze Slovenska. Jaké bylo moje překvapení, když mi po několika měsících vyprávěl, jakou diskuzi vyvolalo, když vzal samizdat do školy a ukazoval nejen spolužákům, ale i profesorům! Všechno proběhlo naprosto v klidu, nikdo nikoho nenapráskal, zazněly různé názory a ten nejradikálnější byl asi ten, že "kamaráti z Prahy" trochu přehánějí a na věci se dá dívat i jinak...

Tehdy jsem pochopil, že mezi totalitou v Čechách a na Slovensku byl rozdíl, který ale málokomu přišel na oči.

Ono hodně záleží na tom, o čem se v tom samizdatu psalo. Osobně jsem u ohně hrál vlastní písničky a nikdy mě ani nenapadlo, že by s tím mohl být problém. Samozřejmě o lásce a tak, nikdy jsem necítil potřebu narážet na politiku.

Ale Kryla jsem příležitostně hrál. Netuším, jestli mě někdo napráskal, ale pokud ano, tak to někde leželo pro případ potřeby, kterážto v mém případě nenastala.

Ty samizdaty byly tak na vlně Plastic People, s mottem od Egona Bondyho.

K tomu můžu podotknout jediné to,že Plastici vlastně nebyli političtí a ke svým průšvihům se dostávali skrze nepovolenou (nebyli komisně uznáni schopnymi) veřejnou produkci. Takže se policejně řešilo, jestli všichni svatebčané mají pozvánku a jsou tedy soukromými hosty, případně je-li vybírání do klobouku vstupné (a tedy zdanitelné) a tak.

Viz tuším Žantovský, knížka určitě Magor a jeho doba. Je to děsivě tlusté, ale dobře se to čte. Fakt doporučuju. Mj. mi z toho vyplynulo, že Magor nebyl žádný revolucionář, ale jaksi... magor.

100 % ( s mezerou) = sto procent, 100% ( bez mezery) = stoprocentní . -ní je nadbytečné