EKONOMIKA: Ekonomie práva a ekonomie politiky
Bolo by možné sa spýtať – a mám dojem, že táto otázka nebola na tomto blogu ešte celkom uspokojivo adresovaná – prečo zdôrazňujeme prístup ekonomický k skúmaniu práva a jeho vzniku a prečo nepíšeme trebárs o sociológii alebo psychológii práva. Viem, že môj pohľad nemôže byť pohľadom nestranným, ale som presvedčený, že ekonómia – v kontraste s väčšinou spoločenskovedných odborov – disponuje súborom metód, ktoré sa k tomuto skúmaniu hodia. Predpoklad stabilných preferencií, existencie rozpočtových obmedzení a úžitok maximalizujúceho chovania je mimoriadne silným nástrojom premýšľania o prakticky každom aspekte ľudského jednania a interakcie. Ti, ktorí kritizujú ekonomický redukcionizmus spoločenských javov by si mali uvedomiť, že na poli teoretickom k nemu nejestvuje životaschopná alternatíva.
Je namieste sa pýtať, aké sú závery ekonomickej analýzy procesu tvorby právnych noriem. Hovorí nám o ňom ekonomická teória niečo prínosné? Koniec koncov, najlepším testom použitia nejakého špecifického metodologického prístupu je to, či nám tento prístup vie povedať niečo netriviálne o realite.
Kolega Kuhn znamenito popísal, k čomu vedú zásahy štátu do slobody zmluvných vzťahov, pričom jeho záver by sa dal zovšeobecniť na akúkoľvek činnosť vlády, ktorá je výsledkom činnosti záujmových skupín, či už ide o zásahy do slobody kontraktov, cenovú alebo inú reguláciu, protekcionizmus alebo zdanenie. Menovite, výsledná rovnováha bude vždy zahŕňať skupinu víťazov a skupinu porazených, pričom porazených bude obvykle rádovo viac. Súčasne s tým bude taká politika prinášať celospoločenské straty a teda nebude hrou s nulovým ale so záporným súčtom.
Toto by samo osebe nemalo byť samozrejmé. Prečo by záujmy menšej skupiny mali prevážiť záujmy väčšej skupiny v rámci demokratického politického procesu? Niektorí ekonómovia, a to nie bezvýznamní, tvrdia, že tento zaver neplatí. Gary Becker napríklad navrhol model záujmových skupín, v ktorom ich vzájomná súťaž vedie k takej redistribúcii, ktorá minimalizuje spoločenské straty. Záujmové skupiny a ich činnosť by tak boli niečím nielenže neškodným, ale naopak prospešným, nakoľko ich zásluhou sa redistribúcia stáva efektívnou.
Tento pohľad je natoľko neintuitívny, že mu pravdepodobne celkom neverí ani Gary Becker. V tomto modeli totiž chýba dôležitý prvok činnosti záujmových skupín a politického procesu všeobecne – problém kolektívneho jednania. Činnosť záujmovej skupiny ma jednu charakteristiku verejného statku – nevylúčiteľnosť. A pokiaľ záujmová skupina nemá účinné prostriedky ako tomuto problému čeliť, tak sa politickej súťaže nezúčastní. Nie je ťažké si rozmyslieť, že problém kolektívneho jednania bude vyostrenejší s počtom členov skupiny a bude sa naopak zmenšovať z veľkosťou benefitu, ktorý každý člen skupiny obdrží, ak skupina uspeje so svojím návrhom. A práve z toho vyplýva, že veľké skupiny, ktorých členovia utrpia len trochu budú v relatívnej nevýhode oproti skupinám, ktoré sú menej početné a v ktorej benefity každého člena budú veľké. A to znamená, že politicky proces bude straniť malým dobre organizovaným skupinám oproti skupinám veľkým.
Výsledná rovnováha je neradostná – spravidla bude prinášať veľké spoločenské straty. Existuje totiž bezpočet malých skupín, ktoré sa vedia dobre zorganizovať na úkor všetkých. Výsledný policy-mix tak môže byť výsledkom väzňovej dilemy – všetci by preferovali policy-mix, ktorý by vznikol bez záujmových skupín a predsa ich aktívna činnosť je optimálnou odpoveďou na čokoľvek ostatné záujmové skupiny urobia.