Bony, Benji a Bebe. Dnes sú medzi nami už len dvaja bratia, ich sestrička Bebe ich spolu so starším bratom Andym a matkou Kikinkou očakáva za dúhovým mostom.

Od chvíle, keď sme vybrali za otca druhého Kikinho vrhu modrobieleho kocúra, som dúfala, že aspoň jedno mača bude modré. Mojou túžbou bolo mať modrú mačku, najradšej kocúra. Bony mi tento sen splnil, je modrý a ako špeciálny bonus pridal fakt, že bol veľký a kocúrik.

Dodnes si pamätám to pichnutie sklamania, keď sa narodilo prvé mača a ja som mokré tmavé mačiatko utrela a v duchu si povedala : "To nič, že je čierne, len nech je v poriadku." Za pol hodiny sa narodila čiernobiela Bebe a vtedy som si uvedomila, že toto je čierna a keď sa za ďalšiu polhodinu narodil čierny Benji, bol už suchý Bony modrý. Mačiatka boli pekné, veľké, čiperné a ako som ich sledovala, bola som rada, že mám uši, pretože by som mala úsmev okolo celej hlavy.

Mačiatka začínali liezť a my sme mali možnosť pozorovať, ako sa vyvíjajú ich charaktery. Tak, ako sa líšili navonok, tak sa líšili aj povahovo. Jednoznačne najakčnejší bol Bony. Bol najstarší, najväčší a rozhodne sa z neho vyrastala dominantná osobnosť. Všetko chcel skúsiť, všade vliezť, skontrolovať, vyskúšať. Za ním s nadšením všade liezla Bebe. Benji vždy opatrne sledoval, kam to jeho súrodenci lezú a pokiaľ sa mu to zdalo dostatočne zaujímavé a bezpečné, tak sa pobral za nimi.

Tešili sme sa z mačiatok a snažili sa nemyslieť na to, že sa s nimi budeme musieť rozlúčiť. Aj som dala inzeráty, ale žiaden záujemca nespĺňal moje vysoko nastavené kritéria. Možno ani nemohol, ale je fakt, že okrem normálnych záujemcov sme zažili aj, mierne povedané, neštandardných. Ako som mohla brať vážne také podivné typy, ako záujemca, ktorý chcel bez jednania kúpiť všetky mačatá, vraj pre svoje deti.

V hlave mi nezaznel varovný zvonček, ale priam sa rozjačala siréna. Chovateľské zväzy a noviny boli plné správ o výkupoch mačiat do zahraničia a predstava, že niekto chce pre svoje dve deti tri mačatá rôzneho pohlavia a vlastne ho ani nezaujímajú farby a typ zvieraťa, bola dosť alarmujúca. O to ľahšie sme sa potom rozhodli, ako sme rozhodli.

Prvá narušila našu, dovtedy starostlivo budovanú ilúziu o predaji, dcéra, ktorá za mnou začala chodiť s tým, že by si chcela Benjiho nechať. Argumentovala tým, že Benji je trochu nosatý, do chovu nevhodný a ona by chcela nosatú mačku. Zbabelo, alebo vypočítavo, som ju poslala za manželom, že keď ho presvedčí, tak ja súhlasím. Samozrejme, že ho presvedčila, ktorá dcéra by to nezvládla?

Bony a Bebe boli stále určení na predaj, ale čas plynul a keď sa ma manžel opýtal, čo chcem na narodeniny, odpoveď bola jasná: Bebinku. Nevedela som si predstaviť, že dám do cudzích rúk mačičku, ktorá ma prenasledovala svojou láskou a nemohla som sa posadiť, aby som ju nemala behom minúty na kolenách. Manžel zdvihol obočie, ale vzhľadom na svoju neochotu pred rokom predať Andyho, nemal relevantné argumenty a Bebe bola doma.

A potom už bolo samozrejme hračkou rozumovo si zdôvodniť to, po čom mi najviac srdce prahlo, aby Bony ostal doma. Kým Bebe som nechcela predať kvôli nej, nechať si Bonyho som vyslovene túžila. A život chovného kocúra nie je nič, čo by som mu žičila. Radšej som chovnú základňu perzských mačiek na Slovensku o jeho gény pripravila.

Ako mačatá rástli, ich povahy sa vykryštalizovali. Z prieskumníčky Bebe sa stal maznáčik non plus ultra. Sklony k tomu mala od narodenia, vždy sa najradšej motala Kikinke okolo predných labiek a papuľky, keď nebola v dosahu matka, poslúžil ako ochotná, milovaná a milujúca náhrada najstarší brat Andy. Hneď ako zvládla labky ešte lepšie, tak životným cieľom sa jej stálo presúvať sa od človeka k človeku a domáhať sa pozornosti.

Niekedy som si želala mať vak ako klokan, aby som mohla niečo robiť a zároveň uspokojila Bebinkinu túžbu byť na mojich rukách. Často, keď som sledovala Bubulákov spiacich na jednej hromade v kresle, tak som si zaželala, aby nikdy nevyrástli a zostali to také roztomilé chlpaté guličky. Bebinka mi to v rámci svojich možnosti splnila. Rozkošná, chlpatá, drobná mačička, nesmierne milá a maznavá.

Jej životným snom, bolo ležať človeku na kolenách alebo v náručí a priasť a priasť. Keď som ju počúvala, spomenula som si na chovateľku jej matky Kikinky, ktorá nám pri predaji povedala, že Kiku prezývali priadka morušová. Teraz sme doma mali mačičku, ktorá priadla ako veľkovýrobňa hodvábu.

Bony a Benji bola iná dvojica. Už v útlom veku bolo jasné, kto je jednotka a kto pritakávač. Dominantný Bony vymýšľal akcie a Benji, prípadne aj Bebinka sa s nadšením pripojili. Pohybovali sme sa po byte ako v mínovom poli, pretože mačatá sa dokázali pod nohami zhmotniť snáď aj zo vzduchu.

Nezabudnuteľné bolo ich prvé leto, keď sme sa chystali maľovať dcérinu izbu. Mačatá dosiahli vek 4 mesiacov, povedala by som, že to bol vek z nášho pohľadu najnevhodnejší. Mačatá boli pohyblivé, plné energie a odhodlania preskúmať, čo sa len dá. Niečo také ako pud sebazáchovy im nič nehovorilo. Prečo aj, svet bol nádherné miesto a okolo bolo dosť pozorných ochrancov, ktorí sa líšili počtom nôh, ale nie starostlivosťou.

Bubuláci boli jednoducho všade a len vypratať izbu bola akcia mierne infarktová. Chvíľami sme nevedeli, či máme plakať, nadávať alebo sa smiať. Ale smiech nám zmrzol na tvári, keď sa všetci traja s nadšením nahrnuli do presklenej časti starobylého sekretára a pri vystrájaní zhodili sklenenú policu.

V tom momente sme boli presvedčení, že tam máme minimálne jedno, v najlepšom prípade poranené, ale možno aj mŕtve mača. Nebolo mŕtve, nebolo poranené, dokonca žiadne nebolo ani v izbe. Cez úzku škáru, cez ktorú sa tam postupne nahrnuli, dokázali spolu sublimovať zo sekretára aj z izby a zhmotniť sa až v spálni, odkiaľ postupne povyliezali a s očami na vrchu hlavy kontrolovali, čo sa vlastne udialo.

Od tej chvíle bol každý ich vstup do izby adrenalínovou záležitosťou. K ďalšiemu maľovaniu bytu sme sa odhodlali až po niekoľkých rokoch, keď sa Bubuláci skľudnili. Zato ich matka Kikinka bola príjemnou spoločníčkou manželovi pri maľovaní a schvaľujúcim pohľadom hodnotila jeho prácu. Ale možno len využila miestnosť, v ktorej mala od potomkov trochu pokoj. :)

Druhýkrát nám zmrzol úsmev na tvári asi tak v novembri, keď sa najmladší Benji rozhodol, že on je už veľký kocúr a toto teritórium si označkuje. Neviem, či to spôsobili komplexy voči bratom, ale aby začal značkovať 7 mesačný perzský kocúr bolo dosť nečakané. A nastali "zaujímavé časy", ráno som otvorila skriňu, aby som si vybrala oblečenie a kým som sa zbadala, Benji prifrčal a jedným dobre miereným "výstrelom" mi označkoval všetky šaty v skrini. Aspoň som nemusela rozmýšľať, čo si oblečiem do práce, nedotknuté ostali len šaty, ktoré som mala v ruke.

Za pár dní sa rozhodol svoj úspech zopakovať. Teraz som už ale bola v strehu a skriňu som rýchlo zavrela. Benji nezaváhal a označkoval šaty, ktoré som v tej rýchlosti hodila na posteľ. Ale keď sa Benji rozhodol označkovať aj mňa, tak pohár mojej trpezlivosti pretiekol a bleskovo som ho objednala na kastráciu. Na námietky veterinára, že pre perzského kocúra je to skoro a nebude sa mi vyvíjať, som len sucho skonštatovala, že vyvinutý je až dosť a bude dobre, ak s tým okamžite prestane. Dnes, skoro po 17 rokoch môžem skonštatovať, že zákrok bol úspešný, prestal značkovať a doteraz sa neprejavili žiadne nepríjemné následky.

Bony a Benji, nedá sa písať o jednom a nespomenúť druhého. Je to nerozlučná dvojica. Sú rozdielni ako noc a deň, ale rovnako ako noc a deň patria k sebe. Dôstojný Bony, sebavedomý a mohutný kocúr, nikdy nespochybnil Andyho ako alfa kocúra, ale nikdy nie ustrašený alebo zakomplexovaný, s hlavou plnou nápadov a zvedavosti. A zbrklý drobnejší Benji, pobehujúci po byte a sledujúci, kde sa čo šustne, s radosťou naháňajúci Bebinku, ktorá mu to vždy chvíľu trpela, potom sa otočila, sadla si a Benji pred ňou prestupoval v trápnych rozpakoch s výrazom: "Ja že som niekoho naháňal, veď ja ani labky nemám".

Bony, kamarát, ktorý sa nerád nosil na rukách, ale rád mi robil spoločníka pri domácich prácach. S obľubou si sadol na roh kuchynskej linky a pozoroval ma pri varení alebo pečení. A sem tam zdvihol labku a prejavil záujem mi pomáhať. Na moje upozornenie "Bony, nie!", labku zase položil a zatváril sa: "Ja nič, ja muzikant". Pravda, pokiaľ som nepiekla, pretože múka má pre neho neodolateľnú príťažlivosť a neraz skončil s napudrovanou tváričkou ako madam Pompadour.

Benji, ktorý neposedí, ale strašne rád sa mazná a nosí na rukách, v noci si z obľubou zaliezol do kúpeľne, sadol na práčku a kvílil ako pes baskrevillský, aby každý v paneláku vedel, aký je sám a opustený a nikto ho nemá rád. Keď ma občas v noci zobudilo toto jeho sólo, tak som si povedala, že v starých anglických a škótskych hradoch miesto strašidiel zrejme úradoval niektorý jeho predok. Bony nemá rád cudzích ľudí a keď môže tak sa im vyhne, Benji s nadšením uvíta aj náhodného opravára. S radosťou asistuje, sadne si pred neho a pokiaľ ma dotyčný slabšie nervy, tak sa mu neraz roztrasú ruky a zmôže sa na otázku typu: "A nepohryzie ma?" a ja len dotyčného upozorním, že skôr hrozí, že mu niečo z tašky ukradne a zapatroší.

Komunikácia medzi nimi nás neraz prekvapila, Benji, na rozdiel od Bonyho, nikdy nebol veľký skokan. Keď chcel niečo z vyšších polôh, bol odkázaný na bratovu pomoc a tej sa mu dostalo. Ako presvedčil Bonyho aby odhryzol a zhodil mu list z kvetu, po ktorom práve túžil, prípadne posunul niečo, na čo nedosiahol, nevieme, ale výsledok bol jasný a k Benjiho spokojnosti.

Jedno mali ale všetci spoločné, radi sa maznali, nie len Bebinka, ktorá svoju lásku rozdávala každému v rodine, ale aj Bony, ktorý si ako favorita vybral mňa, aj Benji, ktorý sa rozhodol venovať svoju priazeň najmä manželovi. Benji bol maznavý vždy, ale pamätám sa ako dnes na moje prekvapenie a nadšenie, keď mi asi 5-ročný Bony sám priliezol na kolená a spokojne priadol. A odvtedy to robí pravidelne.

Vekom sa chlapci trochu skľudnili, ale to nezabránilo 15-ročnému Bonymu pri maľovaní bytu vyliezť na rebrík a pozorne skontrolovať postup a kvalitu prác, ani rovnako starému Benjimu behať bytom ako splašené torpédo, takže som na neho, na manželove pobavenie, neraz jačala: "Benji, máš 15 rokov a nie 15 mesiacov!".

Dnes sú z našich chlapcov starí páni, najmä na Bonym sa už vek prejavuje. Už sa rád necháva nosiť na rukách a aj jeho mohutné skoky sú minulosťou, pretože nohy mu už tak neslúžia, ale zatiaľ sa stále teší zo života, aj keď sme ho pred 3 rokmi za chvost ťahali hrobárovi z lopaty.

Podarilo sa a každý deň s ním považujeme za darovaný čas. Benji sa stále drží, zatiaľ behá ako za mlada, dokonca sa občas zapája do naháňačiek Mandy a Filipa, aj keď už nie tak často, ako kedysi s Bebinkou a Miškou. Ale jedno sa stále nezmenilo, puto lásky a priateľstva, ktoré spája našich dvoch Bubulákov.