PSI: Dva roky so strakáčmi

Už je to čosi vyše dvoch rokov, čo sme si domov priniesli malinkého českého strakatého psa – Aresa (odkaz na tehdejší článek je zde). Keďže nám jeden strakáč nestačil, po roku a štvrť sme si k nemu priniesli aj druhého malinkého českého strakatého psa – Hektora (o tom si můžete přečíst zase zde). Po dvoch rokoch so strakáčmi musím skonštatovať, že môj život je rozhodne zaujímavejší než predtým. Pre ilustráciu uvádzam tri príhody, ktoré vykresľujú ten druh zábavy, aký strakáč dokáže človeku pravidelne prinášať.

Veľké upratovanie – v hlavnej úlohe Ares

Jeden večer k nám mala pricestovať svokra. Chcela som upratať čo najtesnejšie pred jej príchodom, keďže svokra nemá doma psa a nie je zvyknutá na všadeprítomné chlpy a odtlačky psích ňufákov, takže som od rána vysávala, umývala, čistila, leštila... Poobede bol dom ako zo škatuľky, všetko pekne voňalo, v pláne bolo už len varenie večere. Tak som vzala Aresa (Hektora sme ešte nemali) na výlet cez les k jazeru – nech si aj on ten deň užije.

Užil si ho lepšie, ako som čakala. Po bláznivom vybehaní sa s inými psami pri jazere sa šiel schladiť do vody a následne sa počas mojej chvíľkovej nepozornosti ešte úplne mokrý vyváľal v kvalitne odležanej zdochnutej rybe v blízkych kríkoch. Vzápätí dobehol ku mne (stále nič zlé netušiacej) a dôkladne sa oklepal. Takže svoju porciu smradu som dostala aj ja a to tak, že až do tváre. Myslela som, že je po mne aj po psovi - ja umriem od hnusu a pes preto, že ho dorazím.

Bežala som domov aj s oblakom príšerného smradu okolo nás, okoloidúci ľudia od nás zhnusene bočili. Doma som psa hodila do ligotavej vane v čistučkej kúpeľni, šampónovala som ho trikrát, div mu srsť nevypadala, utierala som ho do sucha, opäť som upratovala celú kúpeľňu od chlpov, dezinfikovala všetko naokolo a vetrala dom od neskutočného smradu. Potom som sa odsmradzovala ja a ešte raz som umývala vaňu, medzitým som volala manželovi, nech svokru zoberie do reštaurácie, lebo z večere nič nebude...

A keď som nakoniec uvidela Aresa, skoro ma trafil šľak. Toho psa celá akcia tak príjemne vyčerpala, že to ani nezvládol do pelecha a zachrápal rovno na koberci. A áno, aj po trojnásobnom kúpeli výdatne smrdel...

Ares po rybacom zážitku

Zimná vychádzka – v hlavnej úlohe chlpatá banda

Častokrát s nami zvyknem venčiť aj borderku Ashley od susedov, o šesť dní mladšiu od Aresa, a inak veľmi milú a poslušnú fenku. Toto bola jedna z tých vychádzok, kedy Ashley bola s nami, príhoda sa stala jedno chladné ráno vo februári.

Celé to začalo tým, že Ashley našla na lúke za našimi domami ľudské oné a začala ho s chuťou žrať. Letela som s krikom ku nej a keď princezná videla, že zábava sa končí, ešte si do toho rýchlo šuchla papuľu. Nadávajúc som jej začala tlamu čistiť čerstvým snehom a popri tom som odháňala strakáčov od nej aj od daného „zákusku“.

Očista skončila viac-menej úspešne a zdalo sa, že vychádzka už prebehne normálne – teda až do chvíle, kým som po kolečku lesom pri návrate späť na lúku nezistila, že som niekde stratila ovládač na Aresov výcvikový obojok. Ten je mimoriadne dôležitý pre pokojný život našej srnčej populácie a navyše bol dosť drahý. Ale to ešte nebolo celkom finále, ako sa hneď ukázalo. Nevedela som sa totiž rozhodnúť, čo mám spraviť – ísť so psami nevedno kam hľadať Aresov ovládač, či zaniesť domov v tom čase štvormesačného Hektora, aby medzitým nezamrzol? Hektor sa síce netriasol a poskakoval okolo ako vrece bĺch, ale predsa len bolo okolo nuly. Dilemu vyriešila srnka, ktorá zrejme bola zvedavá, aká párty sa koná na lúke, a nakráčala si to z lesa von. Za bieleho dňa – ku mne a k trom psom. Samozrejme Ares okamžite vyštartoval za ňou a zobral so sebou aj zvyšok kreténov. Revala som na nich, ale ani sa neobzreli. Zavibrovať som Aresovi nemala čím, a tak som zostala na lúke sama, bez ovládača, bez srnky a bez psov.

Chlpatá banda

Prvá sa vrátila o niekoľko minút Ashley. Bola som takmer mŕtva strachom o malého Hektora, že sa v lese stratí a zamrzne a niečo ho zožerie a tak, ale vykotúľal sa na lúku hneď po Ashley – celé nohy a brucho mokré. Zrejme našiel potok a musel sa s ním zoznámiť zblízka. To už som ho potrebovala rýchlo dostať domov, ale môj starší pes stále v nedohľadne. Pobiehala som preto s Hektorom po lúke, pes nadšený životom skákal za mnou a šťastne poštekával, pridala sa k tomu aj Ashley a po pár minútach sa vrátil aj Ares – vysmiaty od ucha k uchu, že si skvele zabehal a teraz sa pripojí k hre. Výhodou zahrievacích kolečiek s Hektorom bolo to, že som v snehu šliapla na niečo tvrdé a klzké a vysypala som sa na zem – bol to Aresov ovládač. Moju radosť z jeho nájdenia kalilo len to, že som sa vysypala do snehoblata a bola som kompletne mokrá a špinavá – horšie ako tie psy.

Pripla som všetkých troch psov na vodítka a šprintom sme sa vrátili domov. Ashley som doručila susedom, strakáčov som doma očistila a vyutierala do sucha, oblečenie som nahádzala do práčky, psov som nakŕmila a oni vzápätí hrozne silno zaspali. A ja som už ráno riešila shakespearovskú dilemu, či si dať či nedať panáka...

Po plavaní.

Psí zážitkový tábor – v hlavnej úlohe Hektor

V júli sme sa so strakáčmi zúčastnili štvordňového psieho zážitkového tábora v Nízkych Tatrách. Ten bol plný zaujímavých disciplín, ktoré sme si so psami mohli vyskúšať, takže sme absolvovali rôzne kruhové tréningy, základy agility, obedience a stopovania, coursing, triky so psami, výcvik vo vode a počas predposledného dňa aj poobedňajší výlet na kopec Malinô Brdo. Schádzali sme z kopca po lyžiarskej zjazdovke, psiská všetky navoľno, ja celá spokojná, že Ares už za zverou nezdrhá a že Hektor je mimoriadne priateľský puberťák, pre ktorého bol výlet s veľkou svorkou psov zážitok blížiaci sa nirváne. Celý deň lietal od jedného psa k druhému a strašne sa so všetkými kamarátil.

Pomaly prichádzal večer a dni plnom zážitkov už väčšina psov pri návrate z výletu ledva plietla nohami a polovica z nich zaspávala počas chôdze. Nie tak môj deväťmesačný Hektor, ktorý vyhodnotil, že ešte nemá dosť a asi pol kilometra od hotela sa rozhodol, že ide omrknúť tatranskú srnčiu populáciu. Vykašľal sa na mňa aj na Aresa a dvadsať ďalších psov a rýchlosťou namydleného blesku zmizol v lese. Podľa GPSky nebol (na strakaté pomery) veľmi ďaleko, ten malý hajzlík naháňal srnky v kruhu do 350 metrov od nás a na pobavenie osadenstva jednu srnku vyštval z lesa a prehnal po zjazdovke vo vzdialenosti asi 200 metrov. Stretlo sa to s mohutnými prejavmi nadšenia, smiechom, pískaním, tlieskaním, krikom, štekaním celej svorky a inými zvukovými podnetmi, ktoré Hektor úplne ignoroval a miznúc opäť v lese ani neotočil hlavu.

Všetci ľudia sa na situácii ohromne zabávali (teda všetci okrem mňa) a chodili sa ku mne do mobilu pozerať, ako funguje GPSka na psa. Tešili sa, aké je to celé super, keď „viem, kde ten pes je“. Čo si zrejme neuvedomili bolo to, že na mobile to síce bol kúsok, ale v reáli 350 metrov a z hľadiska mojich šancí toho blbečka chytiť to bolo to isté, ako keby bol na Marse.

Na tábore.

Hektora to ale už asi všetko dobehlo (alebo už všetky srnky z okolia vyhnal?), takže nakoniec zastal. Vtedy ho zrejme dohonil vlastný mozog a doplo mu, že je sám v neznámom lese. Zrazu sa vysmiaty okolo celej hlavy tryskom vyrútil z lesa a šťastne „našiel“ svoju paničku. Ja som ho podľa pokynov výcvikára úplne ignorovala (akože za trest), takže sa iniciatívne sám od seba zaradil k mojej ľavej nohe a pri nej mi predpisovo šliapal až do hotela ako najlepší pes na svete. Celý čas sa mi snažil pozerať do tváre a upútať moju pozornosť, čo vyvolávalo opakované záchvaty smiechu u všetkých naokolo. Asi kvôli tej chlpatej svätožiare, čo mal nad hlavou... Myslím, že nás si zapamätajú na veľmi dlho.

Katka s Aresom a Hektorom

Foto: autorka