PSI: Ares a psincový kašeľ

To bolo tak. Advent už takmer v polovici, všade naokolo zhon, predvianočný stres a prípravy v plnom prúde – len u nás doma akási nezvyčajná pohoda. Darčeky nakúpené, prípravy viac-menej dokončené, no proste nuda. A tak sme si zaobstarali psincový kašeľ. Teda nie všetci, len Brix a Ares.

Český strakatý pes - Ares

Brix ochorel prvý. Dostal antibiotiká, sirup proti kašľu a k tomu pokojový režim. S múdrosťou vlastnou štyri a pol ročnému jazvečíkovi sa podľa toho zariadil a týždeň prakticky bez pohnutia prechrápal na gauči – a bol vyliečený. Teda aspoň podľa toho, čo hovorila veľká panička. Ja som Brixa celý ten čas nevidela, lebo tri dni po ňom ochorel aj polročný Ares a tým som mala o zábavu až do Vianoc postarané.

Začalo to nenápadne. Jednu noc som sa zobudila na to, že Ares poťahuje ňufákom, akoby v ňom niečo mal a vadilo mu to. Potom zo trikrát kýchol a zaľahol. Spali sme ďalej. Ráno si to ešte raz zopakoval, ale inak nejavil žiadne známky choroby alebo zlej nálady a do poobedia som to dávno pustila z hlavy.

Okolo tretej ale zakašľal prvý raz a to som už tušila, že to nebude len tak. Boli sme práve na rodinnej návšteve mimo Bratislavy, takže som Aresa naložila do auta a zamierila som s ním domov. V aute začal Ares kašľať naplno, takže sa mi prekašľal až do Bratislavy a zamierili sme rovno na veterinu. Síce som chvíľu myslela, že len zbytočne panikárim, ale aj tak som s ním šla.

Ares sa na veterine s každým kamarátil, mal mimoriadne dobrú náladu a celkovo vôbec nevyzeral, že by bol chorý, ak nerátame to, že každú chvíľu zakašľal tak, že mu zadunelo v hrudníku. Doktor ho vyšetril, odmeral mu teplotu, jedny antibiotiká mu podal injekčne, ďalšie sme dostali v tabletkách, k tomu sirup na vykašliavanie (vtedy mi síce nebolo jasné, že načo, lebo pes nič nevykašliaval, ale na druhý deň som to už pochopila) a doktor mu naordinoval dvanásť dňový pokojový režim. A šli sme domov.

Prvú noc sme s Aresom nespali vôbec. Kašeľ sa zhoršil tak, že šteňa nedokázalo vôbec zaspať a len kašľalo a kašľalo... Ja som samozrejme bola hore s ním a v duchu som sa veľmi tešila, že som na tú veterinu predsa len šla, a rozmýšľala som, ako dlho bude trvať, kým zaberú antibiotiká podané injekčne. Neviem, či zabrali antibiotiká, alebo niečo spravil ten sirup na vykašliavanie, ale ráno začal Ares konečne vykašliavať a bolo to... no bleeee. Lepší výraz na to nemám. Takže Ares chodil po izbe, odchrchlával a vykašliaval, ja som chodila za ním s vedrom a handrou a dezinfikovala a dezinfikovala a dezinfikovala... Pravá predvianočná atmosféra.

Ares oddychuje

Po prvom dni sa Ares zrejme vykašľal dosť, lebo kašeľ prestal. Druhý a tretí deň bol ukážkový pacient – trikrát denne na 15 minút von a potom šup do pelecha a spal. Na štvrtý deň šteňa vstalo, otriaslo sa a kuklo mi do očí s jasnou otázkou: „Čo ideme robiť, panička?” A vtedy začala tá časť, ktorej som sa najviac bála. Totiž ono sa to doktorovi povie, že dvanásť dní pokojový režim. Ale ako to mám urobiť v prípade, že pacientom je polročný aktívny junior, tak to mi nepovedal. A tak som začala vymýšľať spôsoby, ako zabaviť psa.

Ozaj, viete, že miska granulí sa dá žrať vyše hodiny? Nie? Ani ja som to doteraz nevedela. Ale už viem. Lebo sa ukázalo, že najlepší spôsob, ako zabaviť znudeného pacienta, je zamestnať mu hlavu. S Aresom sme chodili na šteniatkovský výcvik, ktorý sme kvôli jeho chorobe nedokončili. Takže sme popri konzumácii Aresovho obeda a večere pekne granulku po granulke dotiahli do dokonalosti všetko, čo sme sa na výcviku učili. Sadnúť, ľahnúť, odloženie v sede, odloženie v ľahu, očný kontakt, odmietnutie ponúknutého jedla, zákaz zožrať jedlo zo zeme, podanie labky, privolanie, otočky pri nohe. Ares už vie všetko.

Akurát je vďaka tomu momentálne dosť skorumpovaný, lebo za každý cvik si pýta odmenu. Kebyže mu nedávam granulku za každý cvik, jedli by sme ten obed obed tri hodiny a hneď potom by sme mohli začať spracovávať večeru. A na druhej strane neviem, či dané cviky bude ochotný plniť aj vonku a v kolektíve iných psov – ale v našej obývačke mu to ide fantasticky. Tak fantasticky, že popri tom celý čas slintal nadšením a labky mi netrpezlivo podával aj obe naraz, takže občas vyzeral ako trochu prerastená uslintaná strakatá surikata.

Kúpila som mu aj logickú hračku. Myslela som si, že ho to zabaví na dosť dlho, na letáku totiž sľubovali „množstvo zábavy pre starých a chorých psov”. Ares ale veľmi rýchlo pochopil, ako sa dostať k schovaným granuliam, takže po pár pokusoch už dokázal hračku preskenovať (a komplet oslintať) za pár sekúnd. Toľko k množstvu zábavy.

Ares a logická hra

Tak sme si vymysleli schovávanie granulí po dome. Ares dostal príkaz ležať alebo sedieť na svojom koberčeku (zároveň sme si precvičovali odloženie), ja som sa prebehla po dome a poschovávala som mu tam tri granulky. Potom som sa vrátila k Aresovi, pochválila som ho za krásne čakanie a vyslala som ho hľadať kúsky obeda alebo večere. Po ich nájdení sa vrátil na koberček pre pochvalu a mohli sme začať znova. Táto hra sa Aresovi mimoriadne páči, takže som ho občas musela krotiť, aby mi po dome nelietal ako šarkan, ale chodil pekne pomaly – mal predsa hlavne veľa odpočívať, že áno.

Niekedy som ho trochu hnevala, musím sa priznať. Totiž po tom, ako som mu schovala granule po dome, som sa k nemu vrátila a začala som ho „otravovať” s tým, aby so mnou nadviazal očný kontakt alebo mi podal labku. Psom to len tak lomcovalo a celkom jasne som mu v očiach čítala, čo si o mne myslí. Tak ja ho tu zdržiavam blbosťami a niekde TAM sú schované granule a NIEKTO mu ich môže zožrať skôr, ako sa ním stihne dostať on – no to sa predsa jednému psovi nerobí, nie? Určite to nie je legálne a ak je, mali by to rozhodne zakázať :-)

Ares asistuje

Poslednou Aresovou kratochvíľou bolo asistovanie pri vianočnom pečení. Sedel pekne na svojom koberčeku a čakal na svoju chvíľu. Keďže panička má takzvanú ORL chorobu (obe ruky ľavé), tak sa samozrejme dočkal. Všetko, čo spadlo na zem, bolo v sekunde stratené. Takže som zistila, že Aresovi chutia orechy aj mandle, cesto surové aj upečené, sušené brusnice a dokonca aj pór (ten som nedávala do pečenia, ale sebe na chlieb), surový zemiak a paprika. Nechutí mu len... nie, nenašla som zatiaľ nič, čo by Aresovi nechutilo.

Napriek tomu, že som sa naozaj snažila, aby sa psíča nenudilo, mi Ares po deviatich dňoch už od nudy chodil po strope a navzájom sme si už riadne liezli na nervy. Chýbalo mu behanie a hlavne, chýbala mu psia spoločnosť. Ares je pes veľmi priateľský a nadšene sa hrnie ku každému psovi. Takže dvanásť dní bez psej spoločnosti znášal veľmi ťažko.

Nakoniec sa ale dočkal a deň pred Vianocami sme po kontrole krvného obrazu na veterine konečne dostali povolenie začať opäť normálne fungovať. Nábeh na športovú aktivitu sme síce museli brať postupne, ale aspoň som mohla Aresa vziať medzi psích kamarátov, ktorých má v okolí viac ako dosť. Vrhol sa k nim s výrazom väzňa päť rokov držaného na samotke tri metre pod zemou. Takže sme jeho psincový kašeľ nakoniec všetci prežili. A Vianoce mohli konečne začať :-)

Z Bratislavy zdravia Katka a Ares

P.S. Teraz už len musím psovi vysvetliť, že granule sa dajú žrať aj z misky, pretože hra na schovávačku sa mu páči tak, že ju chce hrať pri každom jedle :-)

Foto: autorka