KOČKY: Mikeš na nútenom pobyte

Mikeš je jej milovaný spoločník a toto spolužitie trvá už skoro 12 rokov. Ale čas beží nie len kocúrovi a staré kosti už nie sú to, čo za mlada. Aj preto sme mamu často nabádali na opatrnosť, varovali pred poľadovicou, veď najmä táto zima bola štedrá na jej nádielku. Ale moja mama má svoju hlavu a nie vždy dá na naše upozornenia. Tak sa jej stalo osudným jedno nedeľné februárové ráno.

Ešte z postele ma vyhnal telefonát. Mama mi roztraseným hlasom oznámila, že spadla a už je síce doma (vďaka neznámemu samaritánovi so psom), ale nie je jej vôbec dobre. Po príchode k nej som okamžite zavolala záchranku, ktorá ju odviezla do nemocnice. Tam sa moje obavy potvrdili, pretože mala zlomený kŕčok bedrovej kosti, čo je u starých ľudí dosť častá a obávaná zlomenina.

Čakala ju operácia a následná rehabilitácia, ale jej najväčšou starosťou, o ktorej už vedela celá pohotovosť, bol Mikeš. Čo bude s jej milovaným kocúrom. Pri všetkých problémoch, ktoré nás, ako som vedela, čakali, tento bol ten najmenší. Keď už bola matka bezpečne uložená na oddelení a zaopatrená všetkým, čo sme jej mohli poskytnúť, vrátili sme sa k nej do bytu pre Mikeša.

Stresovaný Mikeš sa zatiaľ uvelebil v taške, ktorú som vyhodila zo skrine pri balení vecí a odmietal sa z nej pohnúť, dokonca ma skoro pohrýzol. Tak sme ho bez cavykov šupli aj s taškou do prenosky a odviezli k nám. Cestou v aute neveril vlastným očiam, čo sa ním deje a zmohol sa len na slabé protesty.

Už aj predtým bol u nás na niekoľko dňovom resp. niekoľko týždňovom pobyte, ale bolo to ešte za éry Andyho a ostatnej aristokracie. Za tie roky, čo u nás nebol, sa naše osadenstvo podstatne vymenilo, miesto gavaliera Andyho sme mali plebejca Merlina, a miesto pokojnej a tolerantnej Kiky a Bebinky nám po byte lietali splašené torpéda Mandy a Filip. Aj pre nás bolo otázkou, ako dramaticky sa toto spolužitie bude vyvíjať.

Po príchode sme prenosku s urazeným Mikešom postavili do predsiene a nechali prekvapených bubulákov overiť si, čo za čudo sme im to priniesli. Mikeš v prenoske syčal, hučal, prskal a vydával zvuky, ktoré domácich čiastočne otrávili, čiastočne zaujali. Bony s Benjim, ktorí si Mikeša pamätali, prenosku očuchali, chvíľku počúvali pazvuky z nej sa ozývajúce.

Potom na nás vrhli zhnusený pohľad: "Zase ste priniesli toho syčiaceho cvoka?!" a odkráčali do kuchyne. Miška, verná svojmu životnému krédu, že každá zmena je podozrivá, zdrhla do spálne a zaliezla pod posteľ. To, že aj ona si Mikeša pamätala, nehralo žiadnu rolu. Zato Merlin, Mandy a Filip boli Mikešom, a ním vyludzovanými zvukmi, silne zaujatí a prenosku usilovne očuchávali, čím inšpirovali Mikeša k hlasnejším a zúrivejším protestom. Skôr, než sa chlapec prepracoval k infarktu, šupla som ho do izby, otvorila prenosku, zavrela dvere a išla konečne nakŕmiť hladné panstvo.

Keď som doniesla jedlo a vodu aj Mikešovi, ešte stále sedel v prenoske a keď ma uvidel, predviedol mi, aké má on veľké zuby a zasyčal. Naozaj otvoril tlamu ako malý krokodíl:) Pretože už mal v izbe všetko, čo potreboval, potravu, vodu, záchodík aj deku z domu, nechali sme ho, nech sa upokojí a oboznámi s priestorom.

Niekoľko krát som ho v priebehu dňa skontrolovala, skonštatovala som, že jedla sa ani nedotkol, ale z prenosky vyliezol a začal preskúmavať priestor. Ale pretože zakaždým, keď ma uvidel zasyčal s nezmenšenou zúrivosťou, tak som sa obmedzila len na krátku kontrolu. Taktika sa oplatila, pretože keď som mu priniesla večeru, bolo badateľné uvoľnenie napätia, dokonca prejavil náznak priateľstva, ktorý utlmila len prítomnosť ostatných mačiek za dverami.

Ráno bola miska vyjedená, záchodík použitý a Mikeš sa tváril ako úplne iný kocúr, ktorý s tým včerajším nemá vôbec nič spoločné. Prišiel si pre pohladkanie, skontroloval misku a potom rýchlo vyskočil na okno, za ktorým v korunách stromov poletovali vtáky. Toto bol pre neho nový svet, pretože normálne má z domu výhľad z ôsmeho poschodia a naraz bol o 4 poschodia nižšie a okrem toho presne vo výške korún stromov plných vtákov. A ako zvláštny bonus mal výhľad na detské ihrisko, materskú škôlku a často využívané chodníky. Na okne trávil dlhé hodiny a pozoroval dianie vonku.

Prvé dni sme ho vlastne ani z izby nevypustili, ale sledovanie okolia, naše návštevy v izbe (máme tam počítač) a zvuky ozývajúce sa za dverami ho zatiaľ dostatočne zamestnávali. No bolo očividné, že dianie v byte ho zaujíma čoraz viac a nebude dlho trvať, keď sa začne domáhať väčšieho životného priestoru.

Nakoniec sme dvere otvorili, aby sme Mikešovi umožnili preveriť celý byt. Ale skôr než sa Mikeš spamätal a vykročil za poznaním, do izby sa vrútila nadupaná šesťhlavá svorka a okamžite začala kontrolovať, čo za zmeny sa v izbe udiali a aké stopy v nej votrelec zanechal. Najkrajšie na tom bolo to, že Mikeša si ani nevšimli, len nadšene znovu obsadili stratené pozície.

Medzitým sa z miery vyvedený Mikeš spamätal a vyrazil na prieskum. Bral systematický jednu miestnosť za druhou. Medzitým sa časť domáceho osadenstva, uspokojená obhliadkou izby, znovu roztratila po byte. Pri stretnutí bol syčiaci Mikeš obdarený pohľadom: "Trhni si nohou, kamarát!" a ináč totálne odignorovaný. Prekvapujúco zavládol pokoj a mier. Mikeš sa síce pohyboval sa po byte ako v mínovom poli, ale jeho syčanie veľmi rýchlo strácalo na intenzite. Zrejme aj on si uvedomil, že hučať na niekoho, kto sa tvári, že je luft, je prinajmenšom zbytočné.

Janko a ja sme sa na ňom bavili a hlavne Bony a Benji ho sledovali skôr otráveným než zvedavým pohľadom. Jedine Filip prejavoval väčší záujem. Pre nášho Filipa je celý svet detské ihrisko a nepochybne bral Mikeša ako novú, špeciálne pre neho pripravenú, atrakciu, a tak sledoval Mikeša a špekuloval, ako jeho prítomnosť využiť na ďalšiu zábavu.

Mikeš objavoval ďalšie priestory a hlavne okná, z ktorých mohol pozorovať cestu z druhej strany domu, okrem toho získal možnosť sledovať dianie v kuchyni, teda mimoriadne atraktívny priestor. Syčanie sa úplne vytratilo a pri rozdeľovaní stravy sa Mikeš zaradil do svorky, ako keby tam patril odjakživa.

Ďalšie dni sme ho vypúšťali z izby vždy, keď sme boli doma, ale predsa len sme sa ešte obávali nechať ho s našimi mačkami bez dozoru. Takže keď sme neboli doma a v noci, keď sme spali, zatvárali sme Mikeša do izby. To sa mu veľmi rýchlo prestalo páčiť a dal nám to jasne najavo. Usilovne sa snažil prehrabať cez zavreté dvere. Dodnes máme na túto jeho aktivitu pamiatku: rozdriapaný koberec a poškrabané dvere. Takže netrvalo dlho a už sme ho aj v noci nechávali pobiehať po byte.

Pokiaľ nesedel na okne a nesledoval nočný život sídliska, tak sa nám nanominoval do postele, ako keby tam spával odjakživa. Našťastie, na rozdiel od domácej bandy, obmedzil svoju prítomnosť na priestor pri našich nohách. Ďalšiu mačku na vankúši by som už asi nepredýchala. Občas si doslova nemám kam hlavu zložiť a skôr, než si ľahnem, musím nejakú mačku zhodiť za svojho vankúša.

Neprešlo ani desať dní a Mikeš bol ponechaný napospas našej bande, do ktorej zapadol, ako keby v nej vyrastal. Jediný rozdiel v chovaní spočíval v tom, že milý Mikeš skoro nespal. Aj v čase, keď už aj neúnavný Filip zaľahol, aby načerpal sily na nové pestva, ktorých má zrejme neobmedzenú zásobu, Mikeš sliedil po byte alebo sledoval okolie z okien, medzi ktorými sa neustále presúval. Nepochybne sa mu otvorili nové obzory a bol rozhodnutý nič nezmeškať. Maximálne si občas zdriemol na okne. Predpokladali sme, že keď sa vráti domov, bude aspoň týždeň spať.

Ďalšie obzory sa Mikešovi otvorili pri kontakte s našimi mačkami. Najmä Filip ho privádzal do vytrženia. Hrali sa spolu nadšene a neúnavne, aj keď občas trochu drsne. Najmä zo začiatku nás plašilo občasné Filipove vykviknutie. Ale keď sme sa pokúsili do hry zasiahnuť, Filip evidentne o náš zásah nemal záujem a jediným dôsledkom bolo, že Mikeš sa po našom napomenutí zarazil a Filip to okamžite využil, aby mu nadšene skočil na hlavu.

Tak sme ich ponechali osudu a na naše prekvapenie sa Mikeš hrania s Filipom nevedel nabažiť. Je to o to prekvapujúcejšie, že Mikeš prežil doteraz celý život ako jedináčik, takže ako skoro 12-ročný kocúr objavoval čaro mačacích hrátok. A je treba povedať, že sa mu to zapáčilo.

Čas plynul, mama sa vrátila z nemocnice aj z rehabilitácie a blížil sa Mikešov návrat domov. Ešte niekoľko dní po maminom návrate ostal u nás, ale bolo jasné, že sa mama svojho spoločníka nevie dočkať. Pretože už sme si overili, že je schopná sa o seba aj kocúra postarať, zbalili sme Mikeša a odviezli ho domov. Po návrate skutočne niekoľko dní prespal, ale bolo poznať, že aj keď je doma rád, predsa mu trochu chýba náš rušnejší byt a hlavne Filip.

Po určitej dobe zapadol zase do starých koľají, ale jeden podstatný rozdiel ostal. Predtým, keď sme prišli na návštevu, vždy nás privítal, ale pri odchode sa schoval, aby sme ho nevzali. Teraz nás chodí odprevádzať k dverám a vyzerá to tak, že návšteva u nás by mu nebola nevítaná. Uvidíme.