Ale ešte zaujímavejšie je, že členov kibucu, z ktorých sa náhle stali milionári, nepoplietlo náhle bohatstvo. Kibuc je – ako je známe – kolektívne hospodárstvo, v ktorom výrobné prostriedky sú v spoločnom vlastníctve a medzi členmi panuje úplná rovnosť. V niektorých kibucoch rovnosť zanikla, členovia dostávajú za svoju prácu diferencované platy, za nákupy platia z vlastných peňazí, platia za zaopatrenie. Ale v Sase sa nič nezmenilo. Ako predtým, stravujú sa v spoločnej jedálni, konajú svoju prácu ako doposiaľ, práve tak organizujú spoločne zábavné programy, práve tak prijímajú spoločne sobotu. „Najkrajšie je, že inženieri a plánovači Plasanu – ktorým za všetko vďačíme – netvrdia, že im za to patrí viac alebo čosi iné, aj naďalej sú rovnakí členovia kolektívu ako doposiaľ,“ hovorí 34ročná Dana Šimoniová, ktorá do Izraela prišla z Talianska a pripojila sa ku kibucu Sasa, pretože sa jej zapáčil kolektívny spôsob života. Opýtali sa 82ročného Šloma Walda, či aj po svojom zbohatnutí má chuť vstať každé ráno o piatej a ísť pásť kravy? „Kravy nemusia vedieť, že ich pasie milionár,“ odvetil Šlomo. „Práca je dôležitejšia než peniaze. Bez práce život človeka nie je život. Bez peňazí žiť možno, hoci je pravda, že je ľahšie žiť, ak sú peniaze po ruke.“
Nuž, peniaze teraz po ruke sú, ale prostý člen kibucu v Sase to v súkromnom živote zriedkakedy pocíti. Kibuc začal stavať novú obytnú štvrť pre mladomanželov, ktorí doteraz žili vo veľmi skromných pomeroch. Kúpili dve nové autá – žiaden luxus, Toyoty – lebo členovia nemajú vlastné vozy, podľa potreby „prideľujú“ kibucské vozy jednotlivým členom a odteraz bude ľahšie vyhovieť žiadostiam. Takto teda žijú, takto sa cítia dobre členovia najbohatšieho kibucu v Izraeli.
Tel-Aviv