ARCHIV: Pocit zázraku 3/3

Na Sardenu poprvé vyšlo 9. dubna 2001 jako ÚVAHA: Pocit zázraku (3/3). Předchozí části naleznete zde a zde.

Elixír života a fontány mladosti sú klasickými cieľmi špekulatívneho a fantastického myslenia. Zvyčajne ide skôr o mimoriadnu dlhovekosť a oslobodenie od neduhov staroby. Biotechnologický výskum a génové inžinierstvo obohatili motív novými podnetmi. Zaujímavé je, že v klasickej literárnej tradícii sa nesmrteľnosť aj dlhovekosť často interpretujú ako nesprávny cieľ či rúhanie proti božiemu úmyslu udeliť človeku vymedzený počet dní života. Dlhovekosť i nesmrteľnosť bývajú dokonca kliatbou, trestom bohov, postihujúcim Tantala, Sizyfa či Ahasvera za ich hriechy. Pre Swiftových Struldbrugov je nesmrteľnosť bremenom, obyčajní smrteľníci sa k nim správajú s opovržlivým súcitom a spoločnosť ich izoluje osobitnými nariadeniami. Dvojznačnosť odvekej túžby človeka je témou Čapkovej hry Vec Makropulos (1925), naopak George Bernard Shaw je nadšený univerzálnou dlhovekosťou v diele Späť k Matuzalemovi (Back to Methuselah, 1921). V SF je evidentný názorový rozdiel na tento motív. V niektorých príbehoch je nesmrteľnosť totožná s neobmedzenými možnosťami, v iných predstavuje stagnáciu, koniec všetkých inovácií i zmien a úpadok.

Viacerí spisovatelia (azda ako prvý Guy de Maupassant vo svojej neskorej, už smrteľnou chorobou poznačenej hororovej próze Horla - Le Horla, 1887) beletrizovali kresťanskú predstavu duše a zlého ducha ako cudzorodého parazita či symbionta, ovládajúceho svojho hostiteľa. Posadnutosť diablom prežíva aj v myslení postmodernej civilizácie. Démonická posadnutosť sa v SF často racionalizuje v terminológii mimozmyslového vnímania, parapsychických síl, alebo vo forme parazitizmu mimozemských bytostí. Temné sily zla, tradične manifestné v horore a fantasy v klasických podobách duchov, succubov a démonov, nadobúdajú v SF podobu vedecky vysvetliteľných psychiatrických javov, biologicky vysvetliteľných upírov a zombií, číro energetických foriem života, pôsobenia počítačov, atď. Obeťou zlého ducha, duševného parazita alebo hostiteľom cudzej inteligencie nemusí byť len človek alebo príslušník inej rozumnej rasy. Môže ním byť aj zviera, či dokonca rastlina alebo predmet. "Oduševnenie" živočíšnej ríše aj neživých predmetov však nachádzame v šintoizme i v ďalších náboženstvách.

Napriek všetkému racionalistickému materializmu v SF víťazí duch nad hmotou. Je to (zväčša) ľudský intelekt, ktorý pomocou vedy a techniky ovláda prírodu a vedie človeka k výšinám pokroku, alebo do priepasti antiutópie. Vo vojnách civilizácií i v súbojoch jednotlivcov víťazí duševne nadradený súper, konečnou zbraňou i posledným argumentom je intelektuálna superiorita. Umelá inteligencia je stelesnením čírej duchovnosti. Strojová inteligencia už od poviedky Johna W. Campbella Posledný vývoj (The Last Evolution, 1930) v mnohých príbehoch predstavuje vyvrcholenie evolučného procesu, v ktorom je človek iba sprostredkujúcim článkom transcendentného ideálu. Román A. C. Clarka Koniec detstva (Childhood´s End, 1953) je hymnickou oslavou prírodného vývoja rozumných rás v transcendentnú bytosť, ktorá má atribúty kresťanského Boha. Clarkova apoteóza evolučnej idey pripomína teologické hypotézy Teilharda de Chardin. Inteligentné mikroorganizmy, vypestované v laboratóriách firmy Genetron v románe Grega Beara Hudba krvi (Blood Music, 1985), sa menia z mysliacej choroby na vyspelú civilizáciu, umožňujúcu ľudstvu veľkolepú syntézu živej i neživej hmoty s poznaním, oslobodenie vedomia od okov hmoty, metamorfózu mysliacich bytostí na noosféru. O podobnosti SF s náboženstvom v tomto bode niet pochybností. Inteligencia sa v prvej inštancii prejavuje informáciou, organizovaným verbálnym alebo iným kódom - na počiatku bolo slovo.

SF len zriedka prekonáva dvojhodnotovú logiku, príznačnú pre monoteistické náboženstvá, logiku duality Boha a Satana, dobra a zla, raja a pekla, utópie a antiutópie, pokroku a zániku ľudstva. Dichotómia dobra a zla sa v SF často spája so skúmaním ľudskej povahy, s dualitou duše a tela, rozumu a citu, s pomerom, v akom sa v nás spája človek so zvieraťom, anjel s diablom, s možnosťami vývoja človeka. V slávnom príbehu Roberta Louisa Stevensona Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hydea (The Strange Case of Dr Jekyll and Mr Hyde, 1886) rúhavý pokus vedca oslobodí primitívnejšiu, zvieraco amorálnu časť nášho evolučného dedičstva, a ona prevezme vládu nad civilizovanou tvárou človeka. Všetky takéto príbehy možno sledovať až k ich počiatku, ktorým je dualistický pohľad na človeka. Kresťanská doktrína ho vyjadruje predstavou ľudstva, pykajúceho za prvotný hriech, no zároveň obdareného intelektom a slobodnou vôľou, možnosťami spásy a vykúpenia.

Ako v iných náboženstvách, aj v SF je najvyššou pozemskou autoritou písmo, teda literárne diela. Prorokmi a apoštolmi sú autori, kňazmi a teológmi sú kritici a teoretici, obcou veriacich je fandom. Kanonizácia, uznanie diela za trvalú hodnotu udelením ceny, je predmetom ustavičných sporov na cirkevných konciloch, conoch. Zúčastňujú sa na nich všetky tri základné stĺpy cirkevnej autority, autori, fani i teoretici, neraz spojené v jednej osobe. Rodiace sa náboženstvo SF je živé, nevstúpilo ešte do fázy vzájomného oddelenia viery, náboženstva a cirkvi, rozdelenia na prorokov, apoštolov a veriacich, vzájomnej nedôvery autorov, čitateľov a teoretikov. Fandom má vlastný rítus a vlastnú reč pre veci neveriacim nezjavené, fandom je spôsob života (FIAWOL) vo viere a v komunite s pravidelným vzájomným obcovaním a utvrdzovaním sa v spoločnej viere (stretnutia na conoch a v kluboch, fanziny, špecializované kníhkupectvá a vydavateľstvá, atď.).

Autoreferenčnosť a rekurzívnosť, nadväznosť v rámci žánra, vnútrožánrový pohyb SF sa ešte neskončil. Objavujú sa nové subžánre, používajúce prvky starších diel ako stavebný materiál a výrazové prostriedky (cyberpunk). Kanonizácia prorokov, svätcov a blahoslavených fandomom v panteóne SF nie je uzavretý proces. Asimov a Clarke, LeGuinová i Aldiss, Sterling aj Gibson sa stále prehodnoťujú napriek všetkým udeleným Nebulám a Hugom. Vznikajú apokryfické spisy (Science Fiction Hall of Fame, Bester, Dick, Nová vlna), ktoré sa kanonizujú dodatočne. Situácia v rodiacej sa cirkvi SF je analogická obdobiu ariánskych a nestoriánskych sporov v ranom kresťanstve, pred rozdelením na rímskokatolícky a grécko-byzantský rítus, dávno pred vznikom heretických hnutí, reformačných a protireformačných vojen. Máme sa ešte na čo tešiť.

SF je diskurzívna. Písmo SF je určené pre vnútorný dialóg čitateľa s autorom, stvoriteľom nových svetov, podobne ako náboženský spis pre dialóg veriaceho s demiurgom prostredníctvom jeho prorokov a evanjelistov. V SF sa spája inovatívnosť s tradicionalizmom, objaviteľstvo s historickou skepsou, novotárstvo s konzervativizmom. Objavnosť nápadu (tematická a motivická inovácia) sa cení rovnako, ako nadväznosť na tradíciu a rozpracovanie klasickej témy. Estetická účinnosť spracovania je nositeľom myšlienky, presvedčivosť vyjadrovacích prostriedkov sa oceňuje ako hodnovernosť vyjadrenia obsahu, posolstvo (message), lebo podobne ako sugestívny prednes cirkevného kazateľa slúžia osvetleniu vecí viery. Texty SF nachádzajú svojich interprétov a exegétov, neexistujú osamotene bez ďalšieho hodnotenia, výkladov a diskusií v obci veriacich. Internet je oceánom, na vlnách ktorého surfujú nespočetní priaznivci SF v ustavičnom dialógu o predmete svojho záujmu. Príležitostný čitateľ jedného alebo niekoľkých fantastických príbehov, ktorý sa nezapojí do tohto procesu skutočného záujemcu o literárnu kategóriu SF, nie je členom obce veriacich, fandomu, a prečítané dielo často ani nespája s SF. Podobá sa na Moliérovho meštiaka, netušiaceho, že sa celý život vyjadruje v próze, alebo na ateistu, čítajúceho Bibliu azda s rovnakým zaujatím ako veriaci, no z celkom iných dôvodov a z odlišného stanoviska. SF žije cyklicky nekonečným procesom ustavičnej tvorby, zahrnujúcej čitateľa ako aktívneho činiteľa, bez ktorého nemôže existovať. Veď čím by bolo náboženstvo bez veriacich a umenie bez publika ?

Parataxia je vlastnosťou textov SF, totožnou so základnou vlastnosťou všetkých náboženských spisov. Sú to texty otvorené ďalšej interpretácii v autoreferenčnom rozvíjaní motívu a témy inými autormi, bez jednoznačného vysvetlenia a definitívneho záveru. Autori priraďujú svoje texty k dielam predchádzajúcich autorov a rozvíjajú ich nápady vo vnútorne nadväznom kontinuu myšlienok a ideových postojov podobným rituálom, ako kazatelia interpretujú náboženské texty a teológovia odvíjajú svoju dogmatiku z posvätných spisov. Nijaký realistický spisovateľ nenapísal pokračovanie Balzakovho diela, nijaký mainstreamový autor neopísal ďalšie osudy výstavby socializmu v kozáckych osadách zo Šolochovovho Tichého Donu, ani Lev Tolstoj nič nenapísal o ďalších osudoch svojich hrdinov po skončení napoleónskych vojen, keď položil poslednú bodku za románom Vojna a mier. SF sa rekurzívne odvoláva na iné texty, no aj autoreferenčne sama na seba, je intertextová a metatextová ako Talmud, Biblia či Korán.

Zárodkom budúcej cirkvi SF je fandom. Fandom, ako všetky cirkvi, sa ohraničuje voči vonkajšiemu spoločenskému prostrediu, má tendenciu výlučnosti so snahou uzatvárať sa do vlastnej komunity, do povestného scifistického geta. Má však aj opačnú tendenciu všetkých cirkví, rozširuje sa, získava nových prívržencov svojej viery a ideí (fanov), ktorí sú neraz konvertitmi, odvrátenými od iných umeleckých vyznaní. Vo svojej vnútornej uzavretosti aj v expanzii je fandom cirkevne ekumenický, neuznáva hranice štátov, jazykov, národností, ani umeleckých druhov a foriem. Jeho členov spája príslušnosť k spoločnej ideológii SF, k rovnakému vyznaniu. Spoločenstvo fandomu sa člení na organizačné jednotky, kluby, podobné cirkevným obciam v raných náboženstvách a vznikajúcich sektách. Sektárstvo fandomu je známe a psychologický profil fana by stál za osobitnú štúdiu. Hašterivosť a frakcionárstvo by potešili aj V. I. Lenina, ktorý v období výstavby strany z nej vylúčil azda každého okrem svojej manželky Krupskej, no aj jej sa tým vraj vyhrážal.

V SF sa už začala etapa vzniku organizovaných cirkví, založených na ideológii pôvodného učenia. Organizácie, ako Scientologická cirkev, Silva Mind Control a iné sú pokusmi spojiť mystickú duchovnú skúsenosť Orientu s náboženským vizionárstvom, pragmatickou technikou i vedeckým obrazom sveta Západu. Scientológia sa neodlišuje od iných náboženských siekt, vytvára podobné spoločenské problémy, má analogické ciele a vnútornú organizáciu ako kresťanské alebo orientálne sekty. Typickými znakmi sú duchovný vodca, guru ako dokonalý majster na vrchole pyramídy v hierarchickej organizačnej štruktúre, metóda Cesty, sledovanej veriacimi s náboženskou oddanosťou a vízia Nového Jeruzaléma ako pozemského vykúpenia zo strastiplného života. Ako etiku svojej teológie a spasiteľské receptúry ponúkajú tieto cirkvi svojim nasledovníkom pseudovedecké metódy, nadobudnutie rozšíreného vedomia či zdokonalenej mysle už tu a dnes, ešte v pozemskom živote. Hinduizmus a budhizmus ponúkajú v podstate to isté. Nové v týchto psychonáboženských kultoch je odmietnutie hagiografie svätcov, démonológie a niektorých iných prvkov tradičných teológií. Namiesto nich sa odvolávajú na vedecké teórie, no využívajú aj ich nedostatky. Sú to pokusy uviesť do modernej kultúry transcendentné či mystické zážitky pomocou vedy, a nie napriek vede, dodať technologickému mysleniu duchovný rozmer a využiť pragmatickú metodológiu empirickej vedy na transcendentné ciele.

SF ešte nemá vlastnú teológiu, systematickú náuku o veciach svojej viery, no zárodky už sú tu. Od osemdesiatych rokov exploduje sekundárna literatúra a teória SF. Nekonečné diskusie o definícii SF už od jej zrodu pripomínajú rovnako nekonečné a neriešiteľné diskusie o podstate božskej bytosti, encyklopédie majú autoritu evanjelických spisov. Štúdie, eseje a popularizačné články vysvetľujú a kodifikujú slovo prorokov Shelleyovej, Wellsa, Vernea a Poea, aj ich apoštolov Asimova, Clarkea a Lovecrafta. Inkvizičné články v profesionálnych periodikách i zlomyseľné výpady na stránkach fanzinov sú odborne premysleným mučením heretických autorov, ignorovanie zneuznaných sa rovná duchovnému autodafé. Príznačnou črtou kritického dialógu je vzájomné popieranie pravdy oponentov či inak zmýšľajúcich, intolerancia voči odlišným názorom a malicherné pitvanie bezvýznamných detailov, príbuzné úvahám o najvyššom počte anjelov, tančiacich na hrote ihly. Blíži sa obdobie pravoveria, šíri sa kacírstvo, hrozí rozkol, dissent a schizma, nastáva doba prvých náboženských vojen. A vravím vám, povstane dráčikár proti kartičkárovi a trekista proti počítačovému hráčovi, čitateľ proti šedivákovi, nenájde spoločnej reči milovník fantasy s vyznavačom tvrdej sci-fi a potečú prúdy atramentu a bleskom zaiskria monitory, i nastane zmätenie reči preveliké v Babylóne Internetu.