24.5.2019 | Svátek má Jana


KONĚ: Koníky, kone...

27.1.2010

Vstúpili do neho kone. A vytesnili všetko, alebo skoro všetko, o čo sa zaujíma mladé dievča, teda módu, chlapcov, kamarátky, všetko okrem kníh a zvierat. Dede - Anglie - na hospodářské výstavě 3

Začiatky boli ťažké. Jednak jazdectvo sa "nenosilo" a jednak byť neustále plná modrín na strednej škole a napriek hygiene "voňať" maštaľou nebolo bohviečo, aj keď krajšiu vôňu nepoznám. A poobede nemať čas na nič iné, ani na školu, to bolo tiež niečo!

Keď som doudieraná raz zaliezla poobede počas telocviku do kúta s tým, že nemôžem cvičiť a učiteľka sa pýtala, čo mi je, nejaká dobrá duša vyrapotala, že som spadla z koňa. No a bolo to. Cvičiť nemôžeš, kone môžeš? Narátali mi to aj dozadu a to bolo zrazu neospravedlnených hodín! Rovno dvojka z chovania - na prominentnej strednej škole v hlbokej totalite. No čo už?

Najprv sme sa učili koníky čistiť, slávnosťou bolo ich sedlať a potom prišiel lonž. Závidela som chlapcom, niektorí vyskočili na zviera ako indiáni, mňa museli vyhodiť hore ako vrece. A bolo to vysokóóo. Ešte že popruh mal drevené rúčky na zachytenie! Klus bez strmeňov, početné pády, vlastne zošmyknutia sa na zem, kým som sa začala prispôsobovať pohybu tela koňa. Potom to už išlo. Prvý cval, strmene. Tréner s bičiskom.

Tie pravé pády prišli až neskôr. Bolo ich málo, ale stáli za to. Asi prvý bol, keď som vyfasovala na jazdu hnedého furiosa darebáka s kopytami ako lopaty, rytierskeho to koňa, ktorý si rád poskočil a ešte radšej zapikoval v cvale všetky štyri nohy do zeme. Tak som pokračovala v jazde bez neho a pod neho. Položil mi tú labisko na kľúčnu kosť a ostal stáť so zdvihnutou nohou. Odvtedy verím, že kôň bez dôvodu málokedy vážne ublíži a keď, tak len preto, lebo nevieme predvídať.

Aj keď toto stvorenie, volal sa Cár, ma raz dal dolu veľmi efektne! To už som bola "macher", cválali sme popri hrádzi, keď zabrzdil. (To on rád a pri tom sa bavil). A ja rovno tvárou šipku do štrku. V ten deň to ešte ušlo, ale druhý deň! Z očí sa stali špendlíkové hlavičky, tvár napuchla a postupne hrala všetkými farbami. Aj v ústach sa niečo uvoľnilo, no krása. Ešte že zuby zostali!

Dede - Anglie - na hospodářské výstavě 1Cár raz v zime na mňa padol, keď sa šmykol na ľadovom kopci - hrčky na nohách som mala ešte 20 rokov potom. Takých 650 kíl. Ale nebol jediný. Iný polokrvník Roman ma zhodil v zime na poli dosť ďaleko od stajne a daváááj ho preč. Tak som musela šľapať v kožených jazdeckých čižmách cez snehové polia, čo nebolo bohviečo. A v stajni, kam som sa doplazila za tmy, v teple prežúvajúci Roman, myslela som, že ho dorazím.

Potom som začala jazdiť anglického plnokrvníka medenej farby, štíhleho vysokého Činela s bielymi pančuškami a bielym pásom na čele. Potreboval "jemnú" ruku, bol rýchly a spoľahlivý. Len ako väčšina angličákov plašivietor, hneď ochotný dať sa na útek! Rozdiel medzi plemenami bol napr. v tom, že vyplašený Činel utekal, kdežto Cár ako rytiersky darebák sa otočil, postavil na zadné a urobil bububu. Ideálny tvor do vojny, našťastie ktorá nie je. Začala som používať miesto obyčajnej uzdečky martingál (zafixovanie určitým spôsobom), lepšie sa vtedy koník vedie, hlavne príliš temperamentný skokan.

Činel miloval sneh. Keď napadal čerstvý, na jazdiarni aspoň zavŕtal do neho čumák, lebo so mnou na chrbte viac nemohol. A keď sa mu podarilo sa v snehu vyváľať, to bolo radosti! Raz tak skoro schoval pod seba aj trénera, mal čo robiť, aby uskočil.

Skrátka, každý koník bol iný a veru že mi ich prešlo rukami dosť. Začala som chodiť na preteky ako pomocník alias podkoniar. Tu si spomínam, ako raz som sa na noc uložila tesne ku koňom, s hlavou na vreci ovsa. Ráno sa zobudím - a hlava na zemi, skoro pod koňom. Vrece temer prázdne. Kôň spokojný, nažraný do prasknutia! A to mal pretekať! Ale zrejme mu to nevadilo, svoje si odskákal, potvora, aj keď sa umiestnil niekde v strede poľa.

Významný pád bol aj vtedy, keď som si vyžrebovala Cezara, pretekárskeho koňa, ktorý na rozdiel odo mňa vedel, čo má robiť. Boli to také domáce preteky, pozvala som otca, no a celé som to úspešne odskákala, až na poslednú najvyššiu prekážku. Tam som sa odrazila neskôr ako skúsený kôň a to teda bolo! Let vzduchom a tvrdý dopad na jeho chrbát, odtiaľ na zem. Chudák kôň! Chvíľu som ani nevedela, kto som, kde som, no krása - a pred rodičom.

Zaujímavé bolo tiež, ako sa dva v podstate rovnaké kone, obidva stejnej rasy, rovnako veľké ťažkotonážniky - hnedý Cár a ryšavý Rocco - nenávideli na život a na smrť! Nedajbože, aby sa ocitli vedľa seba! To sa snažili zhodiť jazdca a dostať sa k sebe, aby si to rozdali. Na to som si dávala pozor, lebo by to zle dopadlo. Skoro ako ľudia. Dede - Anglie - na hospodářské výstavě 2

Krása novoročných jázd, niekedy na saniach, Hubertove jazdy, filmovačky. A potom raz kúpili veľkého čierneho klusáka Džingischána, skrátene King. Chceli dobrého skokana, čo on bol, ale skákal, len keď chcel on. Nesplnil očakávania trénera, keď sa zaťal, koniec. Človek mu mohol roztrhnúť zubadlom kútiky papule, nepohol s ním. A tohto som dostala "na stálo". Bol to veľký dobrák, vždy ma papuľou prelustroval, kde, no kde je ten pamlsok, v ktorom vrecku - a vždy ho našiel.

Netrápila som ho snahou prijazdiť ho na trénovaného skokana a získala som si verného kamaráta do koča i do voza. Najradšej viedol skupinku jazdcov, vtedy bol pokojný a zodpovedný, rodený vodca. Jediné preteky, ktoré sme spolu takmer absolvovali, skončili tak, že milý King sa v polovici vychytil a aj so mnou na chrbte zdrhol zo závodiska, nech som robila čo sa dalo aj nedalo. Ale bol to milý a prítulný tvor. Stali sme sa nerozlučným tandemom.

Mohla som s ním chodiť kedy som chcela a kam som chcela. Verila som mu a on mne. Spolu sme v zime plašili vrany pri dunajských ramenách, srnky. Spolu sme preskakovali popadané stromy v lužných lesoch pri Dunaji. Už je dávno za dúhovým mostom a ešte vždy si na neho s láskou spomeniem. Dnes by bol ideálny koník na agroturistiku, ale v minulosti to bolo inak. Jazdecké oddiely boli dotované štátom a potrebovali výsledky.

Nuž, dnes už na zážitky s koníkmi len spomínam. Z tohto športu sa stal tvrdý a drahý biznis. Ale zážitkov bolo veru dosť.

Tak napríklad podkúvanie koní. Mali sme vlastnú kováčsku dielňu a chodil k nám starý šikovný kováč, za deň podkul aj tri kone. Pamätám sa, ako sme asistovali - keď bolo zviera príliš temperamentné, dostalo tzv. fajku, to bol kúsok dreva, na ňom špagát a týmto sa zachytila papuľa, aby stál. A tá úžasná atmosféra! Kováčňa zvláštne voňala, miešala sa spálená rohovina, železo, teplo ohňa, vôňa remeňov a sediel. Ktorý mestský človek dnes také niečo pozná?

Takisto sedlár opravoval a vyrábal nové krásne sedlá. Mali sme aj vlastné žriebätko, volal sa Luk, kŕmili sme ho z fľaše, teda občas a darebáka Cára som naučila vyhadzovať zadkom na slovko "cukor", to išlo ľahko, tučnučkého Diogenesa tiež vyhadzovať, stačilo ho trošku poškrabkať na chrbte, takisto bielu kobylku Helenu - skrátka na lumpačiny sa dali nahovoriť hneď!

Araba Tenora som naučila, aby si nechal odháňať ovady na krku, kam chvostom nedosiahol, to sa natočil bokom a v jeho veľkých očiach sa dalo čítať "no rob už!" Ale vlastne sa to naučil sám, ja som len vyhovela jeho lordstvu. Kúpanie koní v Dunaji - tu bol najväčší problém vyliezť na koňa bez strmeňov a u angličákov aj sedenie na nich v plavkách - mali štíhle telá a to tlačilo! Ale tá radosť, keď sa plahočili vo vode!

Mali sme aj široko ďaleko najvyššieho polokrvníka Branča - mal v kohútiku skoro 2 metre! Vyliezť naň bol veru dosť problém. Ale mal príjemný mäkký chod a bol kľudný tvor. To sa nedalo povedať o niektorých iných, na ktorých sa nasadalo "za asistencie", tak divočili, hlavne žrebce. Už keď bol človek v sedle, bolo dobre. A chod mali oveľa príjemnejší ako valáškovia.

Zážitkov bolo veľa. A dnes - kde sú tie kone? Na prach sa obrátili. Kde je ten prach? Voda ho vzala - spieva sa v jednej pesničke. Ale u mňa sú uzamknuté v spomienkach všetky, kým tu budem.

(Ilustrační foto - Dede)

Maťa


Diskuse


M. Běhávka
14:13
20.4.2010

EditaK
7:25
28.1.2010

Hanča
17:30
27.1.2010

Petra Kolaříková
16:35
27.1.2010

jiný Honza
14:01
27.1.2010

YGA
12:37
27.1.2010

Vave
12:58
27.1.2010

Ap
12:04
27.1.2010

Lucka V.
13:13
27.1.2010

sempervivum
11:59
27.1.2010

baty
14:27
27.1.2010

YGA
10:07
27.1.2010

Vave
9:36
27.1.2010

veram
9:48
27.1.2010

Milan Pavel
20:59
27.1.2010

Lucka V.
9:05
27.1.2010

Jakub S.
13:53
27.1.2010

Milá Maťo
8:52
27.1.2010

Li
8:58
27.1.2010

Alex
8:43
27.1.2010

Matylda
8:40
27.1.2010

Alex
8:44
27.1.2010

Matylda
9:17
27.1.2010

abyt
9:45
27.1.2010

jiný Honza
14:03
27.1.2010

Štětinka
8:32
27.1.2010

zana
8:29
27.1.2010

Clea
8:29
27.1.2010

Louk
9:21
27.1.2010

Bláža
7:48
27.1.2010

Bláža
9:51
27.1.2010

Xerxová
6:48
27.1.2010

Emteska
6:35
27.1.2010

počet příspěvků: 33, poslední 20.4.2010 02:13