Nevyhnutný krok k napĺňaniu vízie EÚ?

Je to tak trochu irónia, snažiť sa popísať evolúciu nejakého procesu, ktorý nemá ešte ani jeden rok. Ale ide skôr o to, hľadať zmysel a dôvod tohto procesu, a to, do akej miery napĺňa víziu EÚ.

Ak by to bol iba náhodný problém vo vzťahu k vízii EÚ je užitočné sa zamýšľať nad tým, ako ju môže poznačiť a modifikovať.

Utečenci nie sú žiadne nóvum v živote EÚ a od jej počiatkov prijímala utečencov v stovkách tisícov aj v minulom období. Keďže ale imigračný proces prebiehal v počtoch, ktoré sa dali zvládnuť, tak imigrácia nevyvolávala žiadne problémy a bola prirodzenou súčasťou ostatných európskych politík.

To nové, čo označujeme a spájame s pojmom utečenecká kríza, je nielen desaťnásobný nárast ich počtu, ale najmä ich anonymita a ilegálnosť ich príchodu. Už to nie sú iba tí imigranti, ktorí prešli štandardnou policajnou kontrolou v súlade s platnou legislatívou, ale väčšinou ide o ľudí, zbavených akýchkoľvek dokumentov, a ktorých minulosť je nejasná a u ktorých nie sú vyžadované žiadne zákonné povinnosti súvisiace so vstupom a pobytom v EÚ.

Prvý summit EÚ k utečencom sa konal v marci roku 2015 a o dva mesiace na to boli schválené povinné kvóty pre všetkých členov EÚ.

Na jeseň minulého roka, keď sa začali dramaticky zvyšovať počty utečencov, bola schválená pomoc 1,8 milióna pre Afriku a 3 miliardy pre Turecko. Súčasne sa definovali bezpečné krajiny, z ktorých utečenci nemali nárok na podanie žiadosti o azyl.

Za celoeurópske riešenie boli považované povinné kvóty na rozdelenie imigrantov pre každého člena EÚ.

Potvrdilo sa, že toto riešenie je formálne, keďže neriešilo otázku osobných záujmov a voľbu krajiny zo strany migrantov.

Jeho najväčším nedostatkom, ktorý zapríčinil aj neúspech tohto návrhu bolo to, že pani Merkelová odmietla prijať rozhodnutie o STOP STAVE, t.j. o zastavení celého imigračného procesu. Keďže chýbalo takéto rozhodnutie, ochota krajín prevziať svoj podiel imigrantov sa zmenila, pretože väčšina krajín odmietla permanentné navyšovanie utečencov podľa schváleného kľúča.

Na tento problém a na zdôrazňovanie jeho formálnosti poukazovali najmä krajiny V4, ktoré nakoniec takmer všetky aj odmietli tento princíp akceptovať. Problém spočíval v tom, že imigranti odmietali zostať v chudobných stredoeurópskych krajinách, pretože ich sociálna podpora oproti Nemecku a Švédsku bola zanedbateľná. Pôvod „skrytého rasizmu“ krajín V4 spočíva v nízkych sociálnych podporách a v nízkych mzdách. Nezáujem zo strany imigrantov o krajiny V4 je dôsledkom aj toho, že v týchto krajinách neexistujú takmer žiadne arabské komunity. Arabské kultúry fungujú na rodinných a klanových štruktúrach, a v nových podmienkach sú pre nich dôležitým faktorom pre výber krajiny, v ktorej sa chcú usadiť.

Nezáujem o imigrantov zo strany občanov krajín V4 bol aj výsledkom určitého pohŕdania s našou chudobou zo strany imigrantov a samozrejme významnú rolu hrali i historické reminiscencie na Osmanskú ríšu.

Skandovanie hesiel v utečeneckých táboroch; sloboda; Merkelová... a tlak ľudsko-právnych organizácií na nezákonnosť ich zadržiavania viedol k tomu, že tieto krajiny museli otvoriť brány týchto zariadení a väčšina zamierila do Nemecka a Švédska.

Pani Merkelová, znechutená a urazená z diskusie okolo povinných kvót a nakoniec i ich zamietnutie malo za následok, že vyhlásila, že Nemecko je pripravené prijať všetkých utečencov, ktorých sa dotýkajú vojnové konflikty.

Podľa jej názoru, keďže solidarita s týmito ľuďmi si vyžadovala urgentné riešenie, tak vyzvala všetky krajiny EÚ, aby prestali rešpektovať existujúce legislatívne pravidlá a utečenci mohli prejsť bez akýchkoľvek administratívnych obmedzení.

Sedem summitov EÚ v roku 2015 k utečeneckej kríze sa však utápalo v diskusii o kvótach a o potrebe celoeurópskeho riešenia, avšak bez reálneho vplyvu na priebeh krízy. Jedine, na čom sa dohodli, boli relatívne vysoké sumy pre pomoc iným krajinám.

Pani Merkelová teraz prichádza s novým celoeurópskym riešením, ktoré podľa nášho názoru je založené na premisách, ktoré krízu iba prehlbujú a menia ju v dlhodobú politickú krízu, ktorá ohrozuje samotnú existenciu EÚ.

Predstava pani kancelárky, že príčinou krízy sú prevádzači a slabá ochrana tureckých hraníc je nielen výsmechom zdravého rozumu, ale aj nebezpečným eskalovaním celej krízy.

Požaduje, aby si Turecko za tri miliardy Eur lepšie chránilo svoje hranice a garantovalo EÚ, že aj bez našej ochrany schengenských hraníc nevstúpi do EÚ žiaden Sýrčan, Iráčan, či Afganec...

Posun schengenskej hranice na tureckú hranicu, t.j. jej prenesenie z Európy do Ázie sa môže zdať niektorým šialencom dobrým obchodom.

„Kúpou“ celého Turecka za 3 miliardy Eur by sme však kúpili nielen problémy tejto krajiny, ale aj celého regiónu. Hodnota týchto problémov je však nevypočítateľná. Dopad takejto „kúpy“ na EÚ by mal ešte vyššiu cenu a s najväčšou pravdepodobnosťou by rozvrátil krehkú jednotu únie. Jedinou silou, ktorá by mohla odvrátiť definitívny kolaps EÚ, by mohli byť iba ozbrojené islamistické skupiny spolu s tureckou armádou.

A namiesto neúspešnej politickej korektnosti, ktorá aj krízu, či pozvanie imigrantov do Nemecka vyvolala by novým by duchovným tmelom sa mohol stať islamský sunnizmus.

Prehlásenie, že EÚ urýchli proces prijatia Turecka za jeho služby v riešení utečeneckej krízy do únie ukazuje, že zo strany pani Merkelovej ide o systémový krok k rozkladu a zániku EÚ.

Akoby nechápala a nechcela vidieť, že Turecko má iné a vlastné záujmy v regióne, ktoré nie sú identické s EÚ. Jeho sunnitské záujmy, protikurdské útoky a snaha opäť urobiť z Turecka regionálnu mocnosť sú vízie, ktoré si musí riešiť Turecko samo a bez našich peňazí.

Návrh na riešenie utečeneckej krízy pomocou Turecka sa môže niekomu zdať lákavý, ale z racionálneho pohľadu vykazuje silné známky katastrofy.

Domnelá chytrosť návrhu spočíva v tom, že celá kríza sa môže vyriešiť a ukončiť tak, že všetkých ľudí v Turecku prehlásime za občanov EÚ. 75 miliónov Turkov s niekoľko miliónmi utečencov, desiatkami tisícok mudžahedínov a bojovníkov Islamského štátu, Al Káidy, Moslimského bratstva, kurdskými bojovníkmi za nezávislosť s legálnou tureckou armádou, ktorá je ôsmou najväčšou na svete (vyše 500 tisíc vojakov v aktívnej službe, vyše 300 tisíc záložníkov)... tí všetci sa stanú občanmi EÚ.

Politický problém utečeneckej krízy by sa podľa tejto prostoduchej predstavy mohol zmeniť na sociálny problém a kríza by bola skončená...

Z racionálneho pohľadu a z požiadavky upevnenia EÚ sú tieto kroky nepochopiteľné a katastrofické.

Novým problémom EÚ sa stali verejne vznesené požiadavky Veľkej Británie na krajiny EÚ, ktorých zmyslom je zlepšiť riadenie EÚ. V ich požiadavkách je i zmena vyplácania sociálnych podpôr. Treba povedať, že tieto požiadavky sú racionálne a nemožno ich odbiť tým, že odporujú akejsi legislatíve, a že narušujú princíp rovnakých podmienok v rámci EÚ. Nemožno vždy podporovať iba to čo nám vyhovuje, ale každú požiadavku musíme posúdiť aj z hľadiska ekonomických faktov a zásluhovosti a teda aj dopadov pre druhú stranu.

Podľa vyhlásenia britského premiéra Camerona, ak nebudú jeho požiadavky splnené, tak britský premiér nebude odporúčať v plebiscite svojim občanom, aby Veľká Británia zostala v EÚ.

Ak porovnávame odchod Veľkej Británie z EÚ a jej vyvažovanie vstupom Turecka do únie, vidíme jasne, kam sa EÚ, vedená pani Merkelovou, uberá.

Myslíme si, že prijatie Veľkej Británie do EÚ bola chyba, a že táto ostrovná krajina s bohatou históriou a s jej prirodzenou orientáciou na USA bude vždy veľkou príťažou pre rozhodovací proces a pre nevyhnutné integračné procesy EÚ. Veľká Británia je príliš slávna a sebavedomá, aby sa handrkovala v Bruseli s politikmi, ktorým by viac sedela práca na komunálnej úrovni.

V tejto fáze vývoja EÚ, kedy sa iba hľadá jej optimálna forma fungovania, je členstvo Veľkej Británie skôr na príťaž a na škodu.

Avšak, niet pochýb, že Veľká Británia je politicky, kultúrne... oveľa bližšia, ako Turecko.

Požiadavka Veľkej Británie, aby sa EÚ vyjadrila ešte pred referendom k jej návrhom, nie je šťastná, pretože EÚ by mohla vyzerať ako žobrák s klobúkom, ktorý si bude mrmlať iba pre seba „veď my sme vás chceli“. Briti sa môžu rozhodnúť pre exit, aj keď im krajiny EÚ ich požiadavky splnia.

Situácia v krajine, ktorá je približne 50:50 je vydesená neschopnosťou EÚ riešiť utečeneckú krízu, Grécku krízu..., a s najväčšou pravdepodobnosťou sa rozhodne opustiť EÚ.

Na tento krok by sme sa však mali nielen všetci psychicky pripraviť, aby sme naivným plačom za Veľkú Britániu nerozložili aj celú EÚ. Treba to brať ako fakt, ako reakciu na riadenie a personálne obsadenie únie a treba sa z toho iba poučiť.

Ak zrovnáme britský prístup, ako oni riešia situáciu s ilegálnymi prisťahovalcami z EÚ, tak musíme vidieť, že nemecké celoeurópske riešenie je v porovnaní s parciálne britským prístupom nekompetentné, choré, potácajúce sa s batohom politickej korektnosti.

Britský pragmatický postup je veľmi jednoduchý. Imigranti, ktorí sa chcú dostať na Britské ostrovy z Francúzska, musia totiž prejsť cez britské imigračné centrá (napr. Calais), ktoré pracujú vo Francúzsku, a teda na území cudzieho štátu a tam i rozhodujú, koho pustia do Veľkej Británie a kto zostane na ťarchu EÚ.

Prečo EÚ nevie zopakovať takéto riešenie na území spriateleného Turecka, člena rovnakej vojenskej aliancie, by bolo záhadou, keby sme nevideli na ambície pani Merkelovej, či bruselských politických elít. EÚ chce celé Turecko, pretože predpokladáme, že ich vízia EÚ je postavená na predstave euroázijského globálneho hráča. EÚ chce svojim príkladom a svojou láskou k blížnemu a solidaritou s každou utláčanou skupinou na svete podieľať na kultivovaní súčasnej civilizácie. O tom, že tento pekný príklad nie vždy vykazuje dostatočné známky racionality a pragmatizmu dosvedčuje nielen kritika zo strany krajín EÚ, ale aj tlak občanov Veľkej Británie na vystúpenie z tejto lodi lásky a ilúzií.

EÚ sa nám tak javí ako moralizátorský globálny hráč, ktorý, aby neurobil chybu a nezašpinil sa nejakým násilím, radšej si outsourcuje aj svoju likvidáciu i svoj pohreb.