Motto dňa:

Botanik Jiří Suchý kdysi zkoušel zkřížit pampelišku s koniklecem. Chtěl vytvořit konilišku, vznikl ale pampeklec…

Pred rokom aj pol sme sa s manželom rozhodli, že si kúpime psa. A nie hocijakého psa, ale psa českého strakatého, pretože obaja sme dosť akční jedinci a psa sme chceli mať podobného založenia. Strakáč Ares dokonale spĺňa charakteristiku „akčného jedinca” a okrem toho je presne taký, akého som ho chcela mať. Je milý, pohodový, rozumný, poslušný, kamarát do času aj nečasu, vždy ochotný vyraziť kamkoľvek a poriadne si to tam užiť.

Hektor.

Od piatich mesiacov s ním chodím na výcvik, ktorý Ares úplne zbožňuje a nadšene tam predvádza svoju genialitu a vzorné správanie. Doma so mnou večer pri telke či knihe vášnivo pestuje „gaučing”, čo oceňujem najmä v zime. Jeho najlepšou kamarátkou je rovnako stará a rovnako akčná border collie Ashley od susedov, s ktorou sa každé ráno venčíme a rovno sa môžem pochváliť, že náš atlét Ares ju dokáže bez problémov dobehnúť a dve hodiny šialeným tempom naháňať po lese a okolo jazera.

Skrátka, vonku nadšený športovec, doma rozumný pes, ktorý nám nikdy nezničil jedinú časť vybavenia domácnosti. Vždy hovorievam, že Aresovi netreba nič prikazovať ani zakazovať, stačí ho pekne poprosiť. Za obeť mu za ten čas, čo ho máme, padol len jeden buxus na záhrade, ktorý zrejme rástol na nejakom nesprávnom mieste, pretože psovi bol tŕňom v oku. Ares ho preto výdatne a vytrvalo občurával, až to buxus nakoniec vzdal a uschol.

Hektorko.

Povzbudená svojím výberom plemena a výchovnými úspechmi u Aresa, rozhodla som sa, že si kúpime ešte jedného strakáča, nech je doma veselšie. A vôbec, blížili sa Vianoce a tak, no skrátka dostala som prisľúbené druhé šteňa.

Hektora sme si šli vybrať až do Lužických hôr a z troch šteniatok - chlapčekov si ma vybral psík s hrdým menom Chipmunk Bonasa Sorbus, ktorého som okamžite premenovala na Hektora. Panička je skrátka zaťažená na grécku mytológiu... Zarezervovali sme si šteniatko a šli sme domov. Počas nasledujúceho mesiaca čakania na môj trošku predčasný vianočný darček (odber vychádzal na druhý decembrový týždeň) sme si s pani chovateľkou vymenili zopár mailov o tom, ako Hektor rastie, ako sa mu darí a tak.

Trošilinku ma znepokojovali poznámky pani chovateľky typu „je to hezkej raubíř” a podobne, ale rozhodla som sa to filtrovať. Rozumovo som si dôvodila, že veď máme doma 1,5 roka starého, mimoriadne uvedomelého a skvelého strakáča Aresa, ktorý mladému rýchlo vysvetlí, ako sa má správať a naučí ho všetky múdre veci, ktoré od neho mladý rýchlo odkuká. Mojou jedinou obavou bolo to, či Ares bude ochotný šteňa prijať a ako dlho bude trvať, kým ho prestane ignorovať a odháňať od seba. Haha.

Ares a Hektor.

Trvalo to presne 4,5 sekundy, kým nášmu „rozumnému” Aresovi došlo, čo sa deje. Zareagoval systémom „JEEEEEEEEEE, ŠTEŇA!!!” a začal okolo mierne vydeseného Hektora nadšene skákať. Hektor sa veľmi rýchlo oklepal z viac ako päťhodinovej cesty autom, hodil plachosť za hlavu a skočil Aresovi okolo krku. A už to išlo.

Po pár minútach mi bolo jasné, že naša pokojná domácnosť je minulosťou a ja som začala robiť to, čo som pri samotnom Aresovi robiť nikdy nemusela – totiž odstraňovať z dosahu všetko rozbitné, drahé a nepostrádateľné, vyťahovať káble od elektrospotrebičov zo zástrčky, schovávať jedlo... Vyhodiť psy na záhradu som nemohla, Hektor ešte nikdy pred tým nebol vonku a zrovna bolo pár stupňov pod nulou – s otužovaním sme museli začínať postupne.

Ares a Hektor.

Nasledujúce dni ukázali, že panička je minimálne trochu naivná, ale skôr totálne na hlavu, keď si myslela, že Ares naučí Hektora niečo dobré. Dopadlo to presne tak, ako v horeuvedenom motte – namiesto toho, aby sa Hektor učil múdrosti od Aresa, nechá sa Ares Hektorom zlákať na akúkoľvek nekalú činnosť. Naťahovanie sa o papuče, znárodňovanie zatúlaných ponožiek, kradnutie jedla, snaha vyliezť na kuchynskú linku, kopanie jám na záhrade, šklbanie záhradnej zelene, vytrvalá snaha spať v posteli...

Hektor chrní.

Zoznam je nekonečný a Hektor je mimoriadne nápadité šteňa. Keď mi predvčerom Ares pri raňajkách položil laby na stehno a z taniera mi uchmatol bagetu, ktorú hodil na zem pred Hektora a obaja sa na ňu vrhli, skoro som sa zadusila tým sústom, čo som práve prežúvala. Demokraticky som sa rozhodla, že môj hyperaktívny vianočný darček si nezaslúži, aby som mu postavila vianočný stromček a radšej som to vybavila len halúzkou vo váze mimo dosahu psov – pre istotu aj toho väčšieho a „rozumného”.

Ale aby som len neohovárala, tak Hektor naozaj odkukal od Aresa aj pár dobrých vecí, napríklad sadnutie či povel „fuj”. Na privolanie Hektor pribieha rovnako nadšene ako Ares, akurát si predo mňa nesadne do vzorného posedu ako jeho starší kolega, ale dobíja sa mi do pamlskovníka. No čo, musíme to ešte trochu doladiť, no.

Vianočná pohoda.

To je na dnes asi všetko, viac aj tak nemôžem napísať, lebo môj vianočný darček mi skúša vyliezť na klávesnicu a niečo múdre sem pripísať.

Z Bratislavy zdravia Katka a Ares a Hektor

Foto: autorka Katka