Na Sardenu poprvé vyšlo 6. dubna 2001 jako ÚVAHA: Pocit zázraku (2/3). Předchozí část naleznete zde.

Vyhnanie z raja je jedným zo základných motívov Starého zákona. Vedecká fantastika v mnohých prípadoch predstavuje človeka ako vyhnanca z rodnej planéty. Ľudí vyháňajú zo Zeme pády komét a meteoritov, nové ľadové doby, premena Slnka na supernovu, aj iné kozmické katastrofy. Kruté rozmary nepochopiteľného božstva autori hodnoverne interpretujú ako slepú ľahostajnosť ničivých prírodných síl. Generačné lode, podobné Noemovej Arche, unikajú zo spustošenej Zeme pred preľudnením, útlakom totalitných režimov, pred jadrovou vojnou a ekologickými katastrofami, pripomínajúcimi biblickú potopu a iné božie tresty. Degeneráciu posádky kozmickej lode, hľadajúcej nový domov ľudstva v románe Briana Wilsona Aldissa Nonstop (Non-Stop, 1958) i v príbehu Harryho Harrisona Zajatý Vesmír (Captive Universe, 1969) možno chápať aj alegoricky ako úpadok ľudského rodu po vyhnaní z raja. Ivan Antonovič Jefremov v románe Hodina býka (Čas byka, 1970) s pochmúrnym realizmom zobrazuje schopnosť ľudstva premeniť na peklo akýkoľvek nový raj. Zároveň s presvedčením náboženského vizionára verí v uskutočnenie marxistického ideálu. Obrodenie Zeme, zdevastovanej kapitalistickými zloduchmi, predstavuje čitateľovi ako dosiahnutie Zasľúbenej krajiny v podobe komunistického raja.

Hľadanie Zasľúbenej krajiny je iným základným motívom Starého zákona. Stredoveké križiacke výpravy za oslobodenie Svätej zeme boli jednou z mnohých foriem nábožensko-utopických snažení nájsť krajinu šťastia a spokojnosti za hranicami známeho sveta, vybudovať obec božej spravodlivosti bez ľudskej neprávosti. Utopický socialista Robert Owen (1771 - 1858) propagoval svoje predstavy slovami sakrálnych textov: V tisícročnej ríši Kristovej sa zo Zeme sa stane raj a z človeka pozemský anjel dobroty a múdrosti. Nikto už asi nespočíta, koľko utopických náboženských obcí, siekt aj svetských kolónií vzniklo a zaniklo od staroveku do súčasnosti. Mnohé zanikli ako Owenova utopická obec v New Harmony či Cabetovi Ikarovci, iné prekvitajú stovky rokov ako Hutterovci. Šókó Asahara, guru sekty Óm Šinrikjó, prevtelenie Imhotepa, staviteľa egyptských pyramíd, sa okrem Šivu Ničiteľa a Nostradama inšpiroval aj dielom Isaaca Asimova. Keď prívrženci sekty v roku 1995 napadli Tokijské metro nervovým plynom, ich počet na celom svete sa odhadoval na 50 000 a majetok sekty na miliardu dolárov. Činnosť náboženskej sekty Nebeská brána sa skončila hromadnou samovraždou v roku 1997. Kult sekty sa odvolával na Star Trek.

Hľadanie legendárnej Zeme ako stratenej kolísky ľudstva a výstavba nového galaktického impéria je ústredným motívom Asimovovovho cyklu Základňa (Foundation, 1952 - 1986). Zem je cieľom bludných vesmírnych ciest posádky lode Voyager i posádok iných kozmických lodí. Výpravy za strateným alebo naopak, novým domovom ľudstva od hrdinsky individualistickej výpravy inžiniera Losa v diele Alexeja Tolstého Aelita (1922), výstavba stacionárnych kozmických staníc, kolonizácia a terraformovanie kozmických telies až po "trojfarebnú" epickú trilógiu Kima Stanleyho Robinsona o kolonizácii Marsu (Red Mars, 1993, Green Mars, 1994, Blue Mars, 1996) sú príbehy o výstavbe Nového Jeruzaléma.

Hľadanie lepšieho nadpozemského či záhrobného sveta, ktorým by bolo možné nahradiť zlý a skazený svet pozemský, je zmyslom každého náboženstva. Únik do neznámych svetov je črtou, ktorú nedokázali vedeckej fantastike odpustiť stovky kritikov. Odsúdili ju ako bezcennú a škodlivú únikovú literatúru, kaziacu mládež a odpútavajúcu človeka od jeho skutočných problémov. Prehliadli pritom, že hľadanie lepších alternatív reálneho, no často neznesiteľného sveta je východiskom všetkej náboženskej literatúry (z ktorej, mimochodom, vyrastá azda celá Lemova tvorba). Ideologizujúci kritici na Západe aj na Východe sa ocitli v podivuhodnom súlade s Leninovým názorom, že náboženstvo je ópiom ľudu.

Východiskom SF je historicky nový pohľad na skutočnosť, na vlastnosti prírody, na vznik a zánik sveta, na prvé a posledné veci človeka, na jeho podstatu a povahu. To je charakteristická črta vznikajúcich náboženstiev. Tie pri svojom vzniku prinášajú novú víziu sveta a nový pohľad na postavenie človeka v tomto svete, náčrt nových základných pravidiel správania sa človeka v tomto svete, novú morálku a nové prikázania. Presne to isté robia autori SF. Neobmedzujú sa na opisovanie známeho sveta, ale zvestujú nové knihy stvorenia a hľadajú nové prikázania pre správanie sa človeka v novo skonštruovaných svetoch.

Autori vedecko-fantastických príbehov sú stvoriteľmi nových svetov. SF je svojou podstatou ontologická literatúra, radšej vytvára nové svety, ako by spoznávala starý, "reálny". Dokonca aj v dobrodružných príbehoch o fantastických objaviteľských cestách a dobyvateľských výpravách autor pod zámienkou spoznávania radšej predstavuje čitateľovi nový svet, ktorý vytvára vo svojej imaginácii, než neznámu tvár skutočného sveta. SF je kozmologická a kozmogonická. Príbehy stvorenia (patrí k nim aj kniha Genezis), teda fantastické kozmogónie, od nepamäti tvoria základ náboženských predstáv o pôvode sveta. Kozmologické prvky sú súčasťou tradičných techník fantastického ozvláštnenia od Keplerovho astronomicko-didaktického traktátu Somnium (1634) či Voltairovej utopickej satiry Micromégas (1752) až po kozmické dobrodružstvá triviálnej SF dvadsiateho storočia. Diel s výrazne gnozeologickou orientáciou je v SF málo, hoci niektoré z nich patria k tomu najlepšiemu, čo v nej vzniklo. (Väčšina Lemovho diela, časť tvorby Ursuly LeGuinovej, diela venované problematike hraníc poznania a komunikácie, a pod.) V prevažnej väčšine prípadov však ide v SF viac o problém demiurga, zdedený od utopistov, vrátane náboženských. Utópia je menej diagnózou nášho sveta, ktorý sa považuje za nedokonalý, a viac formulovaním jeho alternatívy.

Imaginácia Giordana Bruna (1548 - 1600) a iných náboženských mysliteľov po prvý raz zaľudnila vesmír množstvom obývaných svetov. John Wilkins (1614 - 1672), ktorý ako prvý vážne predpokladal, že ľudia môžu doletieť na Mesiac pomocou lietajúceho stroja (The Discovery of a New World, 1638), bol biskup. Plodný autor evolucionistických fantázií Joseph-Henri Rosny-aîné (1856 - 1940) chápal svoje dielo ako imaginatívne odhalenie Bohom zázračne plánovanej evolučnej schémy a chcel prepracovať kresťanskú teológiu tak, aby bola v súlade s moderným vedeckým poznaním. O dosiahnutie tohto cieľa sa pokúsil v polovici dvadsiateho storočia aj heretický jezuita Pierre Teilhard de Chardin (1881 -1955), ktorý načrtol víziu dejín vesmíru a ľudstva, spájajúcu kresťanské idey s ideou prírodného vývoja. Záujem o "alternatívnu teológiu" je centrálnou ideou celého diela Olafa Stapledona, ktorého Stvoriteľ hviezd (Star Maker, 1937) skúma obrovskú kozmickú schému a kulminuje víziou Boha ako vedca, ustavične experimentujúceho so Stvorením. Dlhá tradícia teologickej aj antiteologickej fantastickej literatúry pokračuje do súčasnosti dielami mnohých autorov od Tolkienovho spolužiaka a priateľa Clivea Staplesa Lewisa až po Franka Herberta a mnohých ďalších. Star Trek a nasledovné série kozmických dobrodružstiev sa odohrávajú vo vesmíre, na iných svetoch. Jediný pozemský svet týchto príbehov si nesú ich účastníci v sebe - no aj to s výnimkou mefistofelsky láskavého Vulkánca Spocka. V nových generáciách Star Treku, v Babylóne 5 i v ďalších seriáloch musíme spolunažívať s čoraz viacerými rasami čoraz podivuhodnejšie cudzích mimozemšťanov.

Hľadanie zmyslu prírody, zmyslu dejín, zmyslu ľudského života je ústrednou otázkou všetkých náboženstiev a hlavným zdrojom ich príťažlivosti pre veriacich. Viera dáva jednotlivcovi silu znášať útrapy každodenného života, lebo mu dáva nádej, že pochopil ich zmysel, dáva mu pocit, že rozumie svetu i príčinám svojho šťastia aj utrpenia. SF ako celok je literatúra, ktorá hlboko alebo okrajovo, na vyššej umeleckej úrovni alebo ako triviálna literatúra, žije práve z týchto otázok. Neskúsených čitateľov často prekvapuje relatívne zriedkavý výskyt prírodovednej tematiky v modernej SF. Tá sa však od svojho vzniku tematicky inšpirovala rovnako metafyzikou, ako fyzikou.

Základnou otázkou metafyziky je ústredný problém každej filozofie a teológie: "Čo to všetko znamená ?". Oxfordský slovník filozofie definuje metafyziku ako oblasť myslenia, ktorá sa zaoberá prvými princípmi vecí, vrátane pojmov ako bytie, podstata, čas, totožnosť, kauzalita (vzťah príčiny a následku), atď. V tomto pojatí je metafyzika zhodná s ontológiou. Vzťah príčiny a následku je filozoficko-teologickým základom nespočetných príbehov o ceste časom a jej paradoxoch, o zmenách dejín a chronoklazmoch, o tom, do akej miery je náš život určovaný slobodnou vôľou a vonkajšími podmienkami. Konflikt slobodnej vôle s božským predurčením, boj jednotlivca proti nepriaznivému osudu je centrálnou otázkou mnohých náboženstiev a do fantastickej literatúry sa dostal už v podobe antických mýtov.

Podľa iných názorov môže byť metafyzika oblasťou filozofie, ktorá sa usiluje pochopiť vesmír ako celok, nie analýzou detailov ako veda, ale analýzou a usporiadaním pojmov a ideí ako prostriedkov, ktorými skúmame svet. Problémy podstaty skutočnosti a identity človeka sú filozofickým jadrom diela Philipa Kendreda Dicka. Autora príbehov, znepokojujúcich metafyzickou pochybnosťou o skutočnej tvári sveta, fascinuje otázka, do akej miery je naša predstava o skutočnosti totožná s objektívnou realitou. Fantastické paradoxy kozmológie aj nemenej fantastické paradoxy ľudského správania sa v hraničných situáciách zobrazili autori SF nielen ako intelektuálnu drámu metafyzických ideí, smerujúcich k hľadaniu zmyslu sveta, ale aj ako drámu ľudských citov. V takých dielach sa prejavujú obidve základné stránky náboženstva, vysvetľujúceho zmysel sveta, ale aj zmysel individuálneho života jednotlivca.

Životu človeka ako jednotlivca aj ako ľudského rodu dávajú zmysel tri tváre času: minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Nemecký výraz Zukunftsroman, román o budúcnosti, vyjadruje všeobecne rozšírený názor, že vedecká fantastika je literatúra o budúcnosti. Ako každý všeobecne rozšírený názor, aj tento je pravdivý len čiastočne. Mnohé anticipačné príbehy však v tradíciách utopickej literatúry zobrazujú možné budúcnosti ľudstva, a viacerým autorom nemožno uprieť schopnosť náhľadu do dejín blízkej budúcnosti. Do svojských dejín budúcnosti situovali svoje klasické diela Isaac Asimov, Arthur C. Clarke, Robert A. Heinlein, aj mnohí iní autori. Tieto budúcnosti sú vždy iba fakultatívne, podmienené okolnosťami, a jednu skupinu týchto okolností tvorí činnosť ľudí. Teologický výraz "futuribilia" označuje také ľudské činy, ktoré sa nikdy neuskutočnia, lebo závisia od nesplniteľných okolností alebo podmienok. Značnú časť vedeckej fantastiky tvoria moderné futuribilia, opisy možných, no nikdy nesplnených budúcich jednotlivých udalostí, ale aj celých alternatívnych budúcností ľudstva.

Evolucionistické chápanie ľudstva ako jednotného celku, ako vyvíjajúceho sa biologického druhu s vedecky odhaliteľným vznikom, minulosťou a vlastnými silami ovplyvniteľnou budúcnosťou, je azda najväčším prínosom vedeckej fantastiky do dejín umenia. Toto chápanie sa zároveň nápadne podobá pojatiu monoteistických náboženstiev, ktoré umiestňujú ľudstvo do historickej perspektívy, smerujúcej od stvorenia ku konečnému zápasu dobra so zlom, ku spáse a vykúpeniu, alebo k zániku v konečnej katastrofe.

Budúcnosťou ľudstva môže byť aj apokalypsa. Katastrofické príbehy o jadrovej vojne a iných koncoch sveta, či jeho znovuzaľudnení, pripomínajú Armagedon, súmrak bohov a Ragnark, vykúpenie ľudstva či naopak jeho uvrhnutie do hlbín večného utrpenia. Záhuba ľudstva za hriechy (často sa za ne považuje spupné zneužívanie vedy a techniky, rúhavé napodobňovanie božieho diela), pravidelné trestanie Židov v Starom zákone Bohom, ale aj chiliastické a mileniaristické hrozby sú pilierom viacerých náboženstiev. Strach z božieho biča vyjadrujú mnohé katastrofické i postkatastrofické príbehy v podobe obáv pred pomstou prírody, znásilnenej človekom. James Graham Ballard vo svojich prvých štyroch románoch (Vietor odnikiaľ, Potopený svet, Horiaci svet, Kryštalový svet) skoncoval so svetom štyrmi rôznymi spôsobmi. V dimenziách antickej tragédie vyjadril bezmocnosť človeka proti ničivým silám štyroch prírodných živlov (vzduch, voda, oheň, zem). (The Wind from Nowhere, 1962, The Drowned World, 1962, The Burning World, 1964, The Crystal World, 1966.) Bolo by zaujímavé vedieť, do akej miery sa katastrofické myslenie Karla Čapka v dielach ako Vojna s mlokmi (1936), Biela nemoc (1937), či iných, inšpirovalo dielom stredovekého náboženského mystika Joachima de Fiore, o ktorom písal svoju ranú prácu. Výbuch jadrovej bomby nad Hirošimou obnovil katastrofické myslenie a podnietil vznik subžánra, ktorý síce nevyjadruje explicitný metafyzický zámer, no nevyhnutne kladie otázky o hrozbe záhuby ľudského rodu a jeho možnostiach vyhnúť sa poslednej katastrofe.

Pred apokalypsou nás môže zachrániť spasiteľ. Predstavy o budúcnosti sa v mnohých náboženstvách spájajú s ideou spasiteľa a vykupiteľa. Mnoho hrdinov SF má výrazné črty proroka a spasiteľa, veľa diel už od Wellsovho Keď sa spáč zobudí (When the Sleeper Wakes, 1889) predstavuje utopické aj iné mesianistické fantázie. Philip K. Dick vyhlásil svoju tvorbu za inšpirovanú mystickými zjaveniami v podobe komunikácie s nadpozemskou inteligenciou. V niekoľkotisícstranovom "duchovnom denníku" s príznačným názvom Exegéza (Exegesis) sa zmieňuje o svojich mesianistických víziách a spasiteľskom poslaní. Názov jedného z jeho posledných diel, románu Valis (Valis, 1981), je skratkou, označujúcou obrovský živý inteligentný systém (Vast Living Intelligence System), vyžarujúci autorovi laserovým lúčom posolstvá z orbitálneho satelitu.

Viera v posmrtný život nás môže odmeniť za zlú minulosť, dodať nám silu žiť v prítomnosti, aj nádej do budúcnosti. SF má svoju eschatológiu, náuku o posmrtnom živote (či iných alternatívach života), rozvinutú možnosťami vedy. Mimozemský život, život v budúcnosti a v paralelných univerzách, predĺženie života i nesmrteľnosť, podobná nesmrteľnosti nadprirodzených bytostí, klonovanie, kyborgizácia, prenos osobnosti do počítača a premena človeka na číro duchovnú podstatu, to sú len niektoré varianty, ktoré SF ponúka ako iné možnosti života.

Psychologický pojem "osobnosť" je blízky náboženskému pojmu "duša". Nesmrteľnosť duše patrí k základným predpokladom všetkých svetových náboženstiev. Podľa kresťanských doktrín je to nikdy neustávajúca trvácnosť duše ako spirituálnej substancie, existujúcej nezávisle od hmoty. Je tiež jednou zo základných tém fantastickej literatúry. Mnohí autori SF modelovali vyspelé technológie, ktorými vedci dokázali existenciu ľudskej duše a konštruovali "pasce" na jej zachytenie. Robert Silverberg v príbehu Žiť znova (To Live Again, 1969) uvažuje o zaznamenávaní osobností žijúcich ľudí a ich nahrávaní do mozgu iného človeka. Príbehov o takejto reinkarnácii či posmrtnom živote je mnoho. Prevtelenie fascinuje aj mnohých, ktorí nie sú veriacimi cirkví, opierajúcich sa o túto ideu. Aj v zdanlivo materialistickej sovietskej fantastike nájdeme príbehy o sprístupňovaní pamäti predkov, prenose vedomia do tela iných ľudí aj živočíchov, robotov, androidov a počítačov, združenom vedomí, alebo kolektívnom vedomí klonov.