18.11.2017 | Svátek má Romana








ARCHIV: Pocit zázraku 1/3

8.2.2009 0:05

perly archivu perlaTOPlistNa Sardenu poprvé vyšlo 3. dubna 2001 jako ÚVAHA: Pocit zázraku (1/3).

(SF ako náboženstvo)

Prvky fantastického ozvláštnenia boli v literatúre už od staroveku všadeprítomné a oveľa významnejšie, ako v modernej literatúre, založenej na deľbe žánrov a s ňou spojenej tendencii všetkých možných realizmov. Naši prapredkovia nepoznali ostrú hranicu medzi fantáziou a realitou, ani medzi pozemským a nadpozemským svetom. Za prvé diela fantastickej aj náboženskej literatúry možno pokladať už prvé literárne diela ľudských dejín, začínajúc Eposom o Gilgamešovi. Fantastické a náboženské prvky v nich dotvárajú svojský obraz skutočnosti. Mnoho textových jednotiek náboženskej literatúry všetkých čias má znaky literárnej fantastiky, azda konkrétne až vedeckej fantastiky. Túto vlastnosť textu výborne využili mnohí dänikenovia. Fantastickú dimenziu náboženského spisu povýšili na populárno-vedeckú, metódami modernizovanej hermeneutiky (a zavše aj obyčajným podvodom) odkrývali neexistujúce tajomstvá aj skutočné záhady, mystické posolstvá zaniknutých civilizácií či odkazy mimozemšťanov. Zaujímavý je aj opačný pohľad, pohľad na svetskú fantastickú literatúru 19. - 20. storočia, najmä na SF, ako na texty s náboženským a mystickým posolstvom, ako na hľadanie transcendentna.

Súvislosť fantastickej literatúry s náboženstvom aj vzájomná príbuznosť jej žánrov sú očividné. V rozprávkach, utópiách i v ďalších žánroch fantastickej literatúry, v súčasnosti najmä vo vedeckej fantastike, autori aj čitatelia hľadajú nadprirodzené, ozvláštňujú neznesiteľne otravný svet každodennej skúsenosti - no z rozdielnych východísk, s rozdielnymi cieľmi a odlišnými metódami. Večne nespokojný a nepokojný ľudský duch sa usiluje pochopiť svet. Na pochopenie však nestačí naivný realizmus, žiadajú sa vysvetlenia pozorovaných javov a logické konštrukcie. Človek hľadá zmysel a cieľ vlastnej existencie i sveta, v ktorom žije, interpretáciou reality, prekračujúcou jednoduchý opis hmatateľných skutočností.

V druhej polovici dvadsiateho storočia otriasla americkými aj európskymi knižnými trhmi explózia fantastickej literatúry. Predchádzalo ju masové šírenie nových náboženských kultov, po prvý raz v dejinách ľudstva založených na vede ako na centrálnej paradigme nových teológií. Úspech týchto kultov možno aspoň čiastočne vysvetliť tromi známymi pravdami:

  • Vedecko-technický pokrok podlomil dôveryhodnosť známych náboženstiev.
  • Odveké hľadanie transcendentných základov sveta nezastavili ani očividné úspechy modernej vedy a techniky.
  • Vedecká vízia sveta neposkytla dostatočné zdroje duchovnej obživy (lebo nielen chlebom je človek živý), aby nahradila duchovné zdroje náboženského obrazu sveta, ktorý sama spochybnila.

Vo veku, v ktorom sa veda a technika stali faktormi vzniku novej kultúry, znova ožili archaické náboženské predstavy a orientálna mystika. Historicky nový druh náboženských kultov začal napĺňať duchovné vákuum, uvoľnené ústupom tradičných náboženstiev.

Tradičné zdroje transcendentných zážitkov strácajú dôveryhodnosť a estetické ťažisko fantastickej literatúry, ktorým je pocit zázračného, ju katapultovalo do psychonáboženského vákua, ktoré zapĺňajú aj moderné kulty. To bol jeden z dôvodov neslýchaného (a povedzme si to úprimne, aj nečakaného) komerčného úspechu fantastických žánrov v tomto historickom období. Exotická vesmírna kovbojka Hviezdne vojny s ústredným motívom metafyzicky záhadnej Sily, mesiášsky spasiteľské postavy Perryho Rhodana v nekonečnom nemeckom epose triviálnej fantastiky, Michaela Valentina Smitha v kultovom románe Roberta Ansona Heinleina Cudzinec v cudzej krajine (Stranger in a Strange Land, 1961) alebo Paula Atreida v románovom cykle Franka Herberta Duna (Dune, 1965 - 1985) - to všetko sú masovo populárne motívy s náboženským aspektom, sýtiace hlad publika po transcendentne. Ofenzíva fantastického filmu, televíznych seriálov a iných vizuálnych foriem fantastického umenia mohla byť úspešná len vďaka tomuto primárnemu predpokladu.

Odveká náboženská vízia dvoch svetov, fyzického a duchovného, z ktorých iba ten druhý, spirituálny, je skutočný, a svet našej fyzickej reality predstavuje len mámenie a klam, našla nové umelecké vyjadrenie a presvedčivé technické prostriedky. Marketing a čaro farebných ilúzií filmového plátna, televíznej obrazovky i počítačového monitoru zaostrili pozornosť publika do nového ohniska duchovného sveta. Predchádzajúce fantastické predstavy i naivne realistické vnímanie skutočnosti v literatúre rozšíril nový zorný uhol, kognitívne ozvláštnenie vedeckej fantastiky. Autori SF podopreli svoju naratívnu logiku vecnými poznatkami a metodológiou modernej vedy, aj praktickými úspechmi moderných technológií. Vedecky hodnoverné vízie sveta sa stali zdrojom nového transcendentalizmu druhej polovice dvadsiateho storočia.

SF má svoju centrálnu metaforu - je ňou veda. To je typicky monoteistická paradigma výstavby ideového systému. V monoteistickom náboženstve je univerzálnou hypotézou Boh. Ak prijmeme predpoklad existencie všemohúceho stvoriteľa, zásahom božej vôle možno vysvetliť všetko. V SF sa používa ako univerzálne zdôvodnenie a konečná príčina, causa universalis et finalis, veda. Veda vysvetľuje a v mnohých vedecko-fantastických príbehoch i tvorí vesmír, človeka, ba neraz aj všeličo iné. Veda v SF je vo svojej podivuhodnej trojjedinosti zároveň nástrojom človeka, prapríčinou všetkých vecí aj ich vysvetlením. Za hranicami jej skutočných poznatkov čakajú na umelecké využitie vedecké zázraky budúcnosti, mimozemských či zaniknutých civilizácií, neodlíšiteľné od "nevedeckých" zázrakov, odpradávna známych z mnohých náboženstiev. Teologický výraz "teofania" označuje prípady, keď sa Boh viditeľným spôsobom zjavil ľuďom. Symbol vedeckej fantastiky, raketu vznášajúcu sa do nebeských výšin na ohnivom stĺpe, možno chápať ako metaforickú paralelu zjavenia Boha v horiacom kre Mojžišovi na vrchu Horeb. Únosy ľudí mimozemšťanmi sú náboženskou skúsenosťou starozákonných prorokov, mezaliancie úsporne odetých dievčín s mimozemšťanmi na obálkach magazínov evokujú snúbenie pozemských dcér s anjelmi, ba i samo nepoškvrnené počatie je genetickou manipuláciou ľudského rodu. Zostúpenie Ducha svätého je ovládanie človeka parapsychickými schopnosťami nadradených bytostí.

SF má svoju soterológiu (náuku o spasení), zdedenú od utopistov. Pokrok sa chápe ako spása ľudstva pomocou vedy a techniky. Veda v SF býva hybnou silou a prvotnou príčinou pokroku. Osvietenská a racionalistická viera v pokrok je vierou vo všemohúce božstvo materialistickej vedy, v silu rozumu, ktorého najkrajšími, hoci zavše otrávenými plodmi sú vedecké poznatky. Potrava zo stromu poznania dobrého a zlého síce v antiutópiách a katastrofických príbehoch môže človeku zapríčiniť zažívacie ťažkosti, no bez nej by ľudstvo zahynulo duchovnou aj fyzickou smrťou.

Veda nie je pre každého. Moderná veda je pre väčšinu z nás záhadou a nepochopiteľným mystériom, zjaveným iba pre vyvolených. Toto hermeneutické učenie sú schopní pochopiť len odborníci, hŕstka učňov a vykladačov vedy. Hoci výsledky vedeckého výskumu, materializované v technológiách a technických výrobkoch, sú zjavné v každodennom živote, ostatné ľudstvo získava náhľad do tajomstiev vedy len sprostredkovane, prostredníctvom popularizačnej literatúry a vedeckej fantastiky. Hranice populárno-náučnej literatúry s umeleckou sú plynulé. SF sa začína tam, kde sa končí exegéza posvätných kníh vedy literatúrou faktu a začína sa liturgia mystérií modernej vedy, sprostredkovaná jej akolytmi a exegétmi, autormi vedeckofantastickej literatúry. Takisto ako v náboženstve, aj v nej menej záleží na pravde skutočnosti, a viac na pravde zmyslu.

Vyššia pravda duchovného posolstva je v náboženstve aj v umení dôležitejšia než pravdivosť príbehu, a pravda ľudského príbehu je významnejšia, ako dôkazy o existencii literárnej postavy či náboženského vierozvesta. Legenda nemusí (ani nemôže) byť doslovne pravdivá, aby mala zmysel a bola užitočná. Mýtus o Prometeovi si tisícročia udržiava svoju kultúrnu hodnotu a symbolický význam bez zreteľa na to, či kedysi existoval skutočný Prometeus. Slovo Budhu či Mohameda a príbehy Perryho Rhodana či Paula Atreida sú pre veriaceho a čitateľa dôležitejšie, než historické okolnosti. Príbehy literárnej postavy nadobúdajú hodnovernosť a individuálne osudy svätcov a prorokov nadobúdajú zmysel posolstva len v ozvláštňujúcom kontexte viery.

Vedecká fantastika je literatúra s jasne vyjadrenou požiadavkou viery. Hra na kognitívne ozvláštnenie si žiada pristúpiť na pravidlá definované autorom. Ak čitateľ aspoň podmienečne neuverí, odmieta stať sa spoluhráčom a hra na fantastiku stráca zmysel. Nastúpia známe argumenty o nezmyselnosti, hlúposti a naivnosti vedeckej fantastiky ako braku, duchovného odpadu či, slušnejšie vyjadrené latinizujúcou nadávkou, adolescentnej paraliteratúry. Neverec často odsudzuje náboženstvo rovnakou argumentáciou, ako veriaci ateizmus. Ide o rovnaký psychologický postoj, vyplývajúci z tej istej logiky myslenia, argumenty sa opierajú o vieru, a nie naopak. Viera je preto vierou, že nezávisí od argumentov, lebo je zakotvená v štruktúre osobnosti: Credo quia absurdum est - verím, pretože je to nemožné (Augustín).

Fantastika je mýtotvorná a bohotvorecká. Romantická legenda génia sa v SF mení na mýtus titana vedy, moderného Prometea. Vedec často vystupuje v úlohe všemohúceho demiurga. Autor mu prepožičiava nadprirodzené schopnosti pretvárať prírodu a technické zázraky odvodzuje od dôvery vo vedecké poznanie sveta podobne, ako teológovia odvodzujú zázračné skutky náboženských prorokov a patriarchov od ich bezhraničnej viery. Od čitateľa sa očakáva podobná dôvera v zázraky modernej techniky, ako od veriaceho viera v božiu prozreteľnosť. SF má informačnú hodnotu aj didaktickú funkciu, no predovšetkým je to umenie, poskytujúce pocit zázračného, podobný mystickej extáze náboženského vizionára. Pocit zázračného či pocit údivu (sense of wonder) v SF pripomína pocit náboženskej exaltácie veriaceho.

Hlad po zábleskoch transcendentných zážitkov, túžba po osvietení poznaním, získanom nie napriek vede a technike, ale s ich pomocou, je príznačnou črtou čitateľov SF. Skratkovým vyjadrením tejto psychologickej vlastnosti čitateľa fantastiky je povestný pocit zázračného. Záľuba autorov aj čitateľov SF vo vesmírnych cestách, mimozemšťanoch, supermanoch a iných nadprirodzených bytostiach, v iných planétach a galaxiách, teda v iných svetoch, tiež vyjadruje hľadanie transcendentna prostredníctvom vedy. Alternatívne svety a paralelné univerzá sú nadreálnymi rovinami existencie, iné planéty sú neznáme nové svety, mimozemšťania a mysliace stroje môžu plniť funkcie bohov a démonov. Mutanti, klony a kyborgovia sú ľudia, ktorí prekročili hranice našich súčasných možností nie zázrakom alebo mýtickou hyperbolou, ale vďaka hodnovernej pravdepodobnosti vedeckej extrapolácie. Rovnako ako v náboženstve, ani vo fantastickej literatúre nestojí človek proti prírode sám. Má nepozemských pomocníkov i nepriateľov, anjelov strážnych i zlých démonov, spojencov, priateľov a kontrolórov, záchrancov a spasiteľov. Podobne ako nadprirodzené bytosti v mytológii, mystike a démonológii sú vo fantastike mimozemšťania, roboty, androidy, počítače, a dokonca aj potomkovia ľudstva, navracajúci sa z jeho vlastnej budúcnosti, ohnivkami duchovnej reťaze, spájajúcej človeka s transcendentnom. Anjeli a bohovia i diabli a pokušitelia sú predobrazmi partnerov z iných svetov, sprevádzajúcich človeka na jeho ceste do vesmíru i do budúcnosti.

Ideál nekonečnej blaženosti nadpozemského raja i túžbu po návrate k rajskej nevinnosti a k prostému životu v neskazenej spoločnosti a v čistej prírode nachádzame už v Homérovom opise národa ospanlivých a mierne indolentných Lotofagov, v arkadických a bukolických utópiách, v nespočetných utopických príbehoch o šťastných ostrovoch a krajinách blahobytu. V Gulliverových cestách Jonathana Swifta (Travels into Several Remote Nations of the World in Four Parts...by Lemuel Gulliver, 1726) symbolizujú odveký sen človeka múdre kone Hwajninimovia. Ušľachtilí divosi aj vyspelí mimozemšťania žijú v súlade s prírodou i so sebou samými v dielach ďalších autorov až do súčasnosti. Ideál života v nepozemskom raji modernizuje tiež Heinleinova individualistická utópia života na nových planétach Dosť času na lásku, čiže životy Lazarusa Longa (Time Enough for Love, or the Lives of Lazarus Long, 1973). Silný, takmer nesmrteľný jednotlivec, podporovaný rovnako výnimočnou rodinou, vzdoruje útlaku štátu i diktátu verejnej mienky s pomocou fantastickej techniky, vyrobenej tou istou spoločnosťou, ktorou opovrhuje a pred ktorou uniká.

Ondrej Herec


Diskuse


diskuse neobsahuje žádné příspěvky
















Přijďte si popovídat na nový Sarden
Denně několik článků s obrázky, které zde nenajdete. Denně mnohem více možností a zábavy. Denně diskuze s přáteli i oponenty. Denně možnost dám najevo redaktorům a ostatním čtenářům, které texty stojí za to číst... více...

Členství vás nic nestojí, naopak můžete něco získat. Čtěte více...